Kultura21.cz

Exkurziu do Štrasburgu vo Francúzsku na štyri dni dlhodobo pripravovala doktorka Radoslava Brhlíková. Dva na strávenie priamo v Štrasburgu spojené s návštevou Európskeho parlamentu, Rady Európy a Európskeho súdu ľudských práv a zvyšné dva na cestovanie, ubytovanie a spoznávanie. Nad viac ako 40 člennou skupinou potrebovala mať dohľad, a tak si na pomoc zobrala pedagóga Ivana Podhorca.

Cesta na zámok do nemeckého mesta Ortenberg

Autobus z Nitry vyštartoval v skorých ranných hodinách, ale ako vo väčšine prípadov, ani teraz sa to nezaobišlo bez meškania, ktoré sme cestou do Rakúska rýchlo dohnali. Cesty boli prázdnejšie a ráno nám zlepšovala náladu obloha, ktorá bola pomaľovaná pestrými farbami. Niektorí ešte podriemkavali a dospávali predchádzajúcu noc, či skoré ráno, iní plní elánu horlivo medzi sebou komunikovali alebo tak ako ja obdivovali krásy nového dňa. Počas cesty na zámok do Nemeckého mesta Ortenberg sme mali štyri prestávky, kde sme si povystierali všetky kosti a nadýchali sa čerstvého vzduchu, a tí ktorým niečo chýbalo, si dokúpili zásoby. Vo večerných hodinách nám pokojné chvíle v autobuse spríjemnili pustením filmov, iným to nestačilo a siahli po dobrej fľaške, ktorá sa stáva niekedy dobrým spoločníkom, ale aj kamarátom do partie.

Popri cestovaní sme si zašli aj do lesíka. Boli sme už blízko nášho prechodného bydliska, keď sme si pomýlili trasu a vyšli sme si do prírody. Vodiči autobusu, ale mali všetko pod kontrolou a pomalej chvíli dali všetko do poriadku. Šup a už sme boli na správnej trase. Sem tam sa ozvalo. Chr, ťuk, ťuk! To naši spoločníci, stromy a kamene, dávali o sebe vedieť počas otáčania v zákrute, keď sme sa po serpentínach ťahali hore na hrad. Po úspešnom výkone si vodiči vyslúžili od študentov potlesk a uznanie za dobré zvládnutie situácie.

Na pôde zámku sme vyskočili z autobusu. Vzali batožinu a hnali sa k vchodu . Chceli sme sa čo najskôr ubytovať, aby sme si spravili obhliadku okolia. Museli sme si čakať, kým sa všetko pripraví. Študentom bolo dlho a zvedavosť veľká. Tašky zložili na zem a už niektorých nebolo. Vyhliadka bola krásna. Nikto si nedovolil povedať negatívnu poznámku. Výhľad bol zázračný a každý sa tešil z pekného pobytu. V tom sme ale svoju pozornosť obrátili k vchodu, kde sa medzi časom dali veci do pohybu a mohli sme sa ubytovať. Izby boli štvormiestne. My sme vychytili trojku v štvorke. Svoj čas som tu strávila s Luciou a Aďou, ktoré boli zástupkyne univerzity v Bratislave na pedagogickej fakulte v odbore slovenský jazyk a občianska náuka, všetci ostatní boli z rôznych ročníkov odborov politológia a európske štúdia.

Večerný program si spravil každý zvlášť, my sme zvolili poznávanie okolia

Počas večerného voľného času mohol každý ísť kam chce a stráviť ho podľa svojej predstavy. My tri a dvaja chlapci z vedľajšej izby sme zvolili poznávanie okolia v podzámčí. Pri hľadaní podniku s najlepšími cenami, sme rozoberali priebeh dňa. Popri tom sme si obzreli veľa rodinných domov, ktoré skôr pripomínali vily s dreveným zdobením. Nakoniec sme si vybrali jeden z troch podnikov. Hovorili síce nemecky, ale podľa nápojového lístka sme sa dohovorili. Prebrali sme celý deň a následne na nás čakala ani nie polhodinová cesta hore kopcom. Ani sme si to neuvedomili a už sme boli hore, následne sme pri vstupe dostali kontrolnú otázku od Ivana Podhorca: „Čo ste pili?“ S odpoveďou bol spokojný, lebo vedel, že sme v poriadku.

V tej chvíli nás aj oboznámil s programom na ďalší deň a prenechal nám voľnú cestu. Išli sme do izby, skočili do sprchy a následne do postele. Pred tým sme ešte komunikovali s chalanmi do noci. Keďže už bolo na nás toho dosť, tak sme sa rozišli a zaľahli. Ráno bolo síce ťažké, ale spomienka na raňajky bola sľubná a vyhnala nás z postele. Okrem toho sme si uvedomili, že toto zaujímavé prostredie musíme zvečniť. Vyskočili sme, dali sa do poriadku a šup na raňajky. Po nich sme uprednostnili prechádzku a dokumentovanie zámku, ktorý ponúkal čarokrásny výhľad. Viacerí z nás si povedali: „Sem sa musíme ešte vrátiť. Je tu úžasne.“ Nebolo to len prostredím, ale aj krásnym slnečným počasím, ktoré dotváralo lesk zámku.

Expedícia začala plavbou a pokračovala stretnutím slovenských poslancov v Európskom parlamente

Cesta do Štrasburgu trvala hodinu. K lodičke sme meškali, a tak podľa mojich správnych predpokladov sme mali 30 minút čas. Nedalo mi nevyužiť daný čas a už som fotografovala barokovo zdobenú katedrálu zo všetkých strán a nezabudla som ani na detaily. Viacerí išli s nami. Následne po prehliadke sme sa vrátili k presklenenej lodičke, ktorá pripomínala saunu. Počas vyhliadkovej plavby sme si obzreli množstvo pamiatok. K nim sme dostali aj výklad v jazyku, ktorí sme si zvolili. Pre niektorých to bolo jediné spoznávanie. Ako inak voľný čas v Štrasburgu som venovala spoznávaniu, keďže sem nechodím každý deň na kávu. Pridali sa ku mne aj chalani Radoslav a Peťo. Podarilo sa nám ísť skoro až k nemeckým hraniciam, ešte pár mostov, zopár metrov a sme na hraniciach. V správny čas sme sa otočili a počas voľna sme stihli navštíviť barokovo novo-gotický nemecký kostol, ktorý je verejnosti neprístupný, lebo je v rekonštrukcii. Mali sme šťastie a narazili sme na milé staršie panie, ktoré nás pustili, a čo to nám o kostole prezradili. Nemali sme veľa času. Vychádzka sa rýchlo krátila a kostol sme opustili. Chlapci chceli do supermarketu a ja k histórii. Tak sme si určili miesto stretnutia. Rýchlym krokom som sa ponáhľala k zaujímavému parku, za ktorým vyčnievala zaujímavá stavba. Keď som k nej podišla, všimla som si, že je to niečo ako kultúrny dom, potom čo som sa otočila som zbadala divadlo a národnú knižnicu. V tej chvíli som vedela a v duchu som si povedala: „To musím nafofiť.“

Mala som záujem aj na štrasburskú univerzitu Palais university, ale čas sa krátil a posledných desať minút, ponáhľala som sa na miesto stretnutia s chalanmi. Ich však nikde, začala som sa obávať. Každú chvíľu som sa po nich pozerala. Nevedela som čo sa deje. Bola som v menšom chaose. Spravila som niekoľko záberov univerzity cez zoom a dúfala som, že natrafím, na skupinu, a možno išli tam. Prekvapilo ma, keď som ich po ceste stretla. Naschvál som ju zvolila, aby sme sa vzájomne neobišli. Meškali sme asi dve minúty a už z diaľky sme upozorňovali na seba, že sme sa nestratili. Chlapcom sa zapáčili labute, a tak sme absolvovali ešte fotografovanie a vyrazili sme za nimi. Po ceste som si všimla životný štýl spoluobčanov mesta pri šachom turnaji, dievčaťa, ktoré sedelo vedľa chlapca na bicykli či staršiu paniu, ktorá zaujato držala malú elektronickú vec, ktorá pripomínala tamagoči.

Krok za krokom sme sa blížili k autobusu, ktorý nám signalizoval, že odchádzame na prvú expedíciu do Európskych inštitúcií, ide sa do Európskeho parlamentu. Už z vonka ukazoval na svoju malebnosť a modernú štruktúru malebnej budovy s názvom prvej ženy v európskom parlamente Louse Weiss, po ktorej nesie aj svoje meno. Pred ním bolo zaparkovaných množstvo čiernych luxusných čiernych automobilov. Každému by jedno stačilo, alebo aspoň mesačný plat ako majú europoslanci. Po obhliadke vonkajšieho objektu, kde bolo množstvo ľudí, nielen návštevníkov, ale aj poslancov z rôznych krajín, ktorý sa tu raz do mesiaca stretávajú, aby hlasovali približne o sto bodovom programe. Po chvíľke nás zavolali dnu, ale skôr ako nás pustili museli sme prejsť detektorom kovov. Vo vnútri sme sa chvíľku poobzerali, keď sa na schodoch zjavil europoslanec slovenskej republiky Boris Zala, ktorý bol bývalým vedúcim katedry politológie a Európskych štúdií. Všetci sme sa presťahovali do zasadacej sály, kde sme mali s ním osobné stretnutie spolu s ním s Katarínou Neveďalovou, ktorá je bývalou študentkou nitrianskej univerzity, Monikou Beňovou, Monikou Smolkovou a Vladimírom Maňkom. Uviedol ich Martin Bukna. Do mysle sa mi zapísal výrok Borisa Zalu, ktorý označil hlasovanie za gymnastiku, kde stále zdvíhajú ruky hore a dolu, pretože majú dlhý program, o ktorom hlasujú. Pri ňom nemajú čas sa zaoberať bližšie programu, venujú sa mu pred stretnutím dlhý čas. Ako uviedol, prednostne sa venuje informáciám, ktoré spadajú pod jeho funkciu a ostatné následne preberie s kompetentnými, dôležitými a zainteresovanými ľuďmi na stretnutí. Dôveruje ostatným, ktorí vypracujú skrátenú verziu a donesú mu ju na stôl, tú si prečíta a rozhoduje. Poslankyňa Monika Beňová sa chvíľku po svojom príhovore ospravedlňovala, lebo musela odísť, kvôli dôležitejším povinnostiam, a tak nám venovala len desať minút, a to bez možnosti položiť jej akúkoľvek otázku. Po žurnalistickej stránke som si neodpustila konštatovanie, že v médiách sa hovorí málo o európskej únii ,nie sú relácie a občania sa dozvedajú o nej len z večerných správ, keď sa niečo udeje. Slováci sa cítia ako občania Slovenskej republiky a nevedia o výhodách, právach a povinnostiach Európskej únie, ktoré sa osobne dotýkajú aj ich. Situácia o informovanosti je podobná aj v ostatných krajinách. Europoslanci si to uvedomujú, ale podľa ich slov jediné čo môžu urobiť , je tlačiť na štát a na verejno-právnu televíziu. Europoslankyna Monika Smolková ešte dodala, že zvýšia informovať v školách o európskej únii, o jej úlohe, fungovaní a dať im súťaže. Tí čo budú najlepší, získajú výlet do európskeho parlamentu. Medzitým v rámci stretnutia poslanec Boris Zala prezradil, že dostávajú mesačný plat okolo sedem tisíc eur a ich rozhodnutia sú nezávislé a často sa nezhodnú s politikmi z vlády Slovenskej republiky. V Európskej únii sa nerozhoduje iba o Slovensku, ale o všetkých členských krajinách. Zaujímavou otázkou bola aj možnosť zamestnania sa v Európskom parlamente a na stáže. Nezabudli pripomenúť, že študenti z nitrianskej politológie majú veľkú šancu sa presadiť. Potrebujú, ale ovládať na vynikajúcej úrovni dva cudzie jazyky, prejsť testami, ktoré pripravuje EPSO. Z tých, ktorí splnia požiadavky si potom vyberajú ľudí, ktorých potrebujú na rôzne pozície. Po miernom natiahnutí času sa poslanci s nami rozlúčili a na niekoľko minút nám svoju pozornosť venoval Martin Bukna, ktorý sa pokúšal vyjadriť k maďarsko-slovenským vzťahom a k absorbovaniu štátov Lisabonskej zmluvy. Oveľa viac nás zaujala možnosť stáží v Európskom parlamente, ktorú sme ešte pred jeho odchodom do Bruselu získali. Upozornil nás, že sa môžu hlásiť až bakalári a zoberú ich približne toľko ako študentov na študentský program Erazmus, čo je oveľa vyššia šanca, ako sa hlásiť cez jednotlivých europoslacov, ktorí ponúkajú jedno najviac dve miesta. Po získaní informácií sme sa rýchlo zorientovali, keďže sme sa presunuli na tribúnu, a pozreli sa ako prebieha rokovanie parlamentu. Nič zvláštne až na to, že sem chodia tak športovo ako v slovenskom parlamente, poprípade tak často ako študenti navštevujú nepovinné prednášky „uspávačov hadov“ v škole. Ten počet hovoril za všetko. Dalo by sa to prirovnať aj k prijímačkám, kde sa z tristo dostane len tridsať. Podobne aj tu, zostali len tí, čo mali trpezlivosť a boli schopní sa obetovať v rámci kolektívu a zastupovať ho. Zo 736 početného parlamentu, tu zostala len reprezentatívna vzorka asi 50. Okrem iného zaujala aj slovenská europoslankyňa Edita Bauerová, ktorá dokázala svoj vzťah k materskej krajine a oddanosť prezentovať slovenských občanov svojou Maďarčinou, keďže tento jazyk ovláda. Viacerí študenti to zaregistrovali a utvorili si vlastný názor. Počas celej doby sme získali množstvo pozorností v podobe kníh a malých darčekov na pamiatku návštevy, ktorá nám aspoň trošku poodhalila rúško jeho reálneho fungovania. Odtiaľ sme sa po schodoch presunuli na fotografickú scénu, na ktorej už bolo všetko pripravené. Tabuľa s pozadím loga a názvami európskeho parlamentu v rôznych jazykoch, ktorá bola zakrytá vlajkami členských štátov. To bola posledná bodka dňa, ktorou sme skončili návštevu tohto veľkolepého miesta.

Rada Európy ale aj Európsky súd ľudských práv má svoje zvláštne čaro

Šup na raňajky, pobaliť, spraviť posledné zábery, „nasáčkovať“ batožinu do autobusu a môže sa ísť. Len čo sme stratili zámok z dohľadu, začali sme sa miesto nostalgie za príjemnými chvíľami krásneho prostredia zámku v Ortenbergu, zaoberať nasledujúcim programom, ktorým bola Rada Európy. Už z diaľky ju bolo poznať podľa vlajok štátov pred budovou. Po tom, čo sme vyšli po schodoch a sme dostali s kartičkou návštevníka dnu. Hneď ma oslovila architektúra a konštrukcia celej budovy, ktorá bola z dreva. Nestihla som si to poriadne vychutnať a už nás viedli do zasadacej miestnosti so slovami: „Potom sa vrátime.“ Čakal na nás zástupca za Radu Európy, ktorý si pre nás pripravil prednášku o fungovaní a úlohe Rady Európy v Európskej únii ako politickej krajiny. Padli otázky okolo Turecka, jeho ľudských práv, ako člena rady a problémy s ním, o tom ktoré krajiny pristupovali posledné a prečo, mimochodom medzi ne patrili aj krajiny ako Arménsko, Monako. Padla aj otázka, čo sa týka výhod Rady Európy a ďalšie.

Potom sme sa presunuli k suvenírom a mojej obľúbenej činnosti dokumentovaniu. Náš poobedňajší a posledný cieľ programu bol Európsky súd ľudských práv so slovenským právnikom. Na začiatku sme si pozreli film s názvom Conscience of Europe, ktorý sa stal príjemným oddychom a zároveň uspávačom. Padla aj poznámka na záver: „Ak ho pustíte v autobuse , tak všetci sladko zaspíme.“ Následne nás poctil návštevou slovenský právnik, ktorý nám prezentoval svoju prácu a úlohu súdu. Rozoberala som tému spory a média, ku ktorým sa vyjadril len v skrátenej podobe a diplomaticky: „Záleží to prípad od prípadu a od okolností, ktoré sa toho týkajú.“ Pútavejšou sa stala otázka študentky, ktorá chcela vedieť, aký najzaujímavejší prípad ho zaujal. Najskôr chodil okolo horúcej kaše, ale potom spomenul, ako sa rozoberal prípad s pašovaním drog, ktorý páchateľ prehltol a polícia premýšľala ako sa k nim dostať. Prirodzené čakanie by bolo dlhé a tak zvolili systém núteného vracania. Tu ale nastala otázka ľudských práv, či konanie polície bolo správne a zákonné. Tým sa skončila naša účasť na súde, po ktorej sme si uvedomovali, že tohtoročný výlet po Štrasburgu za poznávaním po stopách Inštitúcií Európskeho parlamentu je za nami.

Zdroj foto: autorka článku