Kultura21.cz

Miroslav Dužík sa pokladá za vojnové dieťa. Je 41. ročníkom a vplyv na neho mala vojna. Keď skončila mal štyri roky.

Vašou dlhoročnou záľubou sú zbrane, ako ste sa k nim dostali?

Prvá moja flinta, ktorú som mal, bol kutáč od sporáka a využíval som dve výstrelné nábojnice, čo som našiel po vojakoch v poli. Mám pocit, že môj vzťah je k tomu geneticky daný, pretože pretrval do dnešných dní a z mojich záľub je to ten najväčší.

Ako a kedy ste strieľali prvýkrát z pištole?

Ako chlapec som mal k tomu vždy vzťah a hračky inklinovali k týmto zbraniam. Nikdy som ale neinklinoval k vojenskej formou, ale bral som to ako súčasť výbavy lovca alebo cestovateľa.

Máte rôzne zbraně?

Ako vojak, ktorý študoval vojenskú akadémiu som sa ku zbraniam dostal veľmi blízko do kontaktu. Išlo o moderné, automatické, poloautomatické zbrane. Môj vzťah k nim pretrvával a začal som poľovať. Pôvodne som chcel fotografovať zver. V momente, keď som prvýkrát dostal pušku do ruky som zistil, že fotoaparát bude v skrini a mne zostane v ruke puška. Bol to pre mňa úžasný pocit. Je to ťažko opísateľné, ale zbraň považujem za najkrajšiu stavebnicu, veľmi dômyselnú. Nikdy som nemal vzťah k zbrani ako k prostriedku na zabíjanie, ale ako prostriedok na zadováženie obživy. Priťahovali ma kraje, ktoré neboli obývané a tam sa bez zbrane obživa veľmi ťažko zháňa. Keď bola možnosť zaoberať sa historickým zbraniam loveckého typu veľmi rýchlo som sa preorientoval na zbrane nabíjané spredu, na historické zbrane a postupne sa to vykryštalizovalo k najdômyselnejším zbraniam.

Ako sa to vyvíjalo?

Veľmi ma zaujímajú plachetnice, postupne to začalo upadať a tak som prešiel k zbraniam. Dostal som sa na hranicu posledných zbraní s panvičkovým systémom. Boli to zbrane kresadlové a to je gro mojich záujmov. Strieľal som westernovú tvorbu, ktorá nakoniec prešla na krčmové pištoľníctvo, a to mi nesedelo, lebo strieľali jeden proti druhému. Radšej som strieľal na kovové lovecké terče. Dôležité je zistiť, čo zbraň potrebuje. Skamarátiť sa s ňou. Veľmi dobre to charakterizoval môj najlepší kamarát, ktorý si kúpil pušku. Po mesiaci som sa ho pýtal, ako puška ako strieľa a hovorí mi: „Mirko to je ono, po mesiaci som pochopil čo potrebuje.“ Prísť a kamarátiť sa s ňou ako s človekom. Sú to vlastnosti, ktoré sú veľmi blízke človeku a je treba sa zbraň poznať a potom ukáže všetko, čo vie a poskytne vám to potešenie ako kamarát. Človek, keď ho poznám, viem, čo mu je príjemné a čo mu je nepríjemné. Nerobím mu to, čo mu je nepríjemné a snažím sa s ním stýkať v oblasti, ktorá je mu príjemná. So zbraňou je to rovnaké.

Máte aj svoju vlastnú zbierku?

Mám doma aj znehodnotené zbrane, ktoré nie sú schopné streľby, ale pre mňa je aj táto zbraň krásna, ako je pre niekoho krásna váza. Dalo by sa povedať, že je to určitý výsledok ľudskej činnosti ľudského umu.

A koľko je ich počet?

Je to niečo cez 20, nie je to moc.

Vyrábate si ju sám?

Zákon to nedovoľuje. Umožňuje si ale kúpiť stavebnicu zbrane, ktorá sa dá zostaviť, upraviť. Keď ide o drobné úpravy na pažbe, tak si ich môžem spraviť sám, pokiaľ to úmyselne nezasahuje do hlavne zbrane. To by musel už pozrieť odborník.

Vyrábate náboje, ako?

Áno vyrábam, je to veľmi jednoduché. Nestrieľam len pre hostí, strieľam historické zbrane z roku 1860, ktoré sú už nábojové. Mám tam pušku, jazdeckú karabínu, ktorá je 70 kalibrová. Náboje si vyrábam doma, pretože je to možné, ak ste držiteľom zbrojného preukazu. Na zbrane, ktoré máte doma si môžete kúpiť nábojnice, zápalky a pušný prach. Prach je továrensky vyrábaný. Strelu si môžete odlievať sami. Mňa to baví. Odlejem si rôzne typy striel. Dávky prachu si presne navážim podľa laboračných tabuliek a naplním ním nábojnicu. Použijem zápalku, ktorá je za rysovaná do nábojnice a mám hotový náboj. Následne idem na strelnicu a vyskúšam ho. Môj kamarát povedal, že cieľ je, aby som mohol ukázať terč, kde bude perfektný rozptyl v strede terča a poviem si, toto som nastrieľal nábojom, ktorý som si vyrobil.

Ako sa o pištole treba starať?

To je nutnosť. Ženy majú rady topánky. Keď chcú, aby dobre vyzerali a dobre sa v nich chodilo musia sa o ne starať. Podobne je to aj so zbraňami. Treba ich umývať, olejovať. Udržiavať v suchu a vo vhodnom prostredí, prípadne zabalené. Zbraň si vyžaduje svoju údržbu, opateru. Človeku to za to potešenie stojí. Manželka mi pred spaním hovorí: „Musel si sa ísť ešte pohrať so svojimi barbínkami?“.

Pociťujete pri nich relax?

Prichádza to vývojom. V minulosti som bol viac na westernové zbrane, nábojové, postupne som sa preorientoval na zbrane historické. Možno k tomu prispel môj pobyt na hrade. Lovecké prostredie pre mňa veľmi veľa znamená. Je to relax a oddychovka. Keď prídem pripadám si čistý ako bielizeň priamo vypratá a vytiahnutá z pračky, k tomu ešte vyžehlená.

Máte ešte plány, ktoré by ste si chceli splniť?

Veľa toho už nenaplánujem. Chcel by som na tom svete ešte chvíľku pobudnúť. Rád by som sa previezol na historickej replike plachetnice, pozrel si Škandináviu, sever Kanady, ísť do Aljašky. V zime už ale cítim zimu, tak toho veľa už nebude.

Foto: Adnrej Mokrička