„Toto je noc, v ktorej jas ohnivého stĺpa rozohnal temnoty hriechu.“ Biela sobota je oslavou toho, čo bolo predpovedané. Reálne sa v sobotu v Písme nedialo nič. No čo uznáva kresťanská tradícia je, že v týchto večerných chvíľach sa už završovali tzv. dejiny spásy. Počas dňa sa veriaci klaňajú Kristovi v hrobe, po západe Slnka sa ale začnú odohrávať najkrajšie bohoslužby celého roka.

Vychádzajúc z rozhovoru, ktoré sa vedú na Golgote pri krížoch, prvým obyvateľom nebeského kráľovstva sa sáva zločinec, ktorý bol odsúdený, ale pri posledných chvíľach svojho žitia vyzná, že verí v Ježišovo kráľovstvo a božský pôvod. Za týmto zločincom do neba prichádzajú všetky postavy doteraz čakajúce v predpeklí. Kresťania totiž veria, že keď v nedeľné ráno učeníci našli hrob prázdny, Kristus ako predpovedal odišiel do pekla, aby vyslobodil starozákonné postavy. Nebo sa totiž otvára až Kristovou obetou.

Kresťanské slávenie Bielej soboty začína premenením v  temný chrám bez akéhokoľvek zdroja svetla. Chrám ponorený do tmy je symbolickým stavom našej duše bez Boha, stavom pred spásou. Následne sa prinesie slávnostná svieca – paškál. Paškál je sviecou s 5 vsadenými hrotmi a písmenami gréckej abecedy – alfou a omegou. Je to znova symbol Kristových rán na kríži a tiež zosobnením Krista ako začiatku a konca všetkého.  Paškál do svetla prinesie svetlo, ktoré si veriaci odpália. Vzniká tak krásna záplava svetla sviečok.

Počas omše sa tiež obnovujú krstné sľuby, kresťan sa tak prihlási k článkom svojej viery. Na tento sviatok sa vo farských kostoloch uskutočňuje krst pre osoby, ktoré v predchádzajúcom roku podstúpili prípravu a v tento deň sa stávajú členmi Cirkvi.

Po predošlých tichých dňoch sa v sobotu rozoznie orgán i zvony a celá bohoslužba sa nesie v slávnostnom duchu plnom spevu a svetla. V niektorých mestách sa okolo kostolov robia menšie sprievody na zvestovanie radosti celému mestu.