Konanie, spoločnosť, túžba mať viac. Kam to vedie?

Pred rokom zomrel nielen výnimočný profesor, ale aj človek, ktorý mal ľuďom, čo pripomenúť. Svojím šarmom, rečníckym umením ale aj vedomosťami vedel získať srdcia študentov, kolegov ale aj ľudí, ktorých na svojej ceste životom stretol. Zaoberal sa najmä kulturológiou, antropológiou, environmentalistikou. Tie sú súčasťou našej globalizácie, ktorú si viac menej uvedomujeme. Niekedy ju potláčame a snažíme sa vidieť len to, čo chceme, a zaoberáme sa tým čo je, zabúdame však na svoje budúce generácie. To je podstata, ktorú sa nám snažil Ivan Dubnička priblížiť prostredníctvom rôznych konferencií, odborných seminárov, článkov ale aj svojich prednášok. V rámci globalizácie rozdeľoval pojmy na ekológiu a environmentalistiku. Ekológiu chápal len v súvislostiach systémových vzťahov s vonkajším prostredím. Ak použijeme termín „ekologická kríza“, budeme mať na mysli krízu, týkajúcu sa len narušených prírodných javov, napríklad znečisteného ovzdušia a vody, kyslých dažďov alebo ozónovej diery a podobne. Stále je treba akceptovať, že ekologická kríza v akejkoľvek podobe je zväčša produktom ľudskej činnosti, teda kultúry.  Ak sa na to pozrieme bližšie, čo znamenajú tieto slová? Kam smeruje ľudstvo? A čo sa za ten čas od vzniku ľudstva zmenilo a čo pre prírodu spravil človek? Ako dlho dokáže chrániť príroda ľudstvo pred jeho samozničením? V prvom rade sa docent Dubnička snažil o to, aby si to nielen ľudia uvedomili, ale začali aj podľa toho konať. Za ten čas sme ako ľudstvo znečistili veľké množstvo prírody, vyrúbali lesy, prestali sa chrániť pred ozónovou dierou a začali sme rozširovať globálne problémy. Mali by sme si vstúpiť do svedomia, aby sme sa vyhli chybám minulosti a snažili sme sa zachrániť, čo sa ešte dá.

Environmentalistika novší pojem pochádzajúci zo sedemdesiatych rokov 20. storočia. Obsahovo aj významovo korešponduje s aktuálnosťou krízy nielen v prírodnom prostredí, ale aj s krízou v spoločnosti, krízou kultúry. Environmentalistika má lingvistický pôvod vo francúzskom slove environment či v anglickom environment. V oboch jazykoch to znamená okolie, prostredie, čiže aj významovo je badať istý odklon od gréckeho EKOS.

Človek a jeho teritórium

Človek sa vo svojom kultúrno- evolučnom vývoji dostal na taký stupeň, že už nemožno skúmať pri analyzovaní predloženého konfliktu len vzťah medzi prírodou a kultúrou, ale najskôr treba skúmať človeka v jeho vlastnom teritóriu, v spoločenskom a kultúrnou.  Aké je dnes vlastné teritórium človeka a čo potrebuje na svoje prežitie? Zvláštna to otázka, ale málokedy si ju položíme. A ak sa aj stane povieme si stačí nám len to a to, ale pritom sa nezastavíme, stále chceme niečo nové, stále chceme viac a len z málo čoho sa vieme tešiť. Stále si nahovárame, že to pre niečo potrebujeme. Keď sa vrátime na začiatok, človeku stačilo málo, na to sme zabudli. Stačila mu malá spoločnosť, aby sa mal  s kým podeliť o svoje malé úspechy, jedlo, ktoré našiel v prírode, čistá voda a čistý vzduch. Cítil sa slobodný a šťastný lebo mal všetko, čo k životu potrebuje. Spoločnosť sa zmenila a zmenilo sa aj naše zmýšľanie a my sa učíme, kde sú naše hranice. Aké je teda naše teritórium? Každým dňom v jeho ponímaní menšie oproti ostatným a stále sa ho snaží rozširovať. Ak chceme byť aspoň čiastočne úspešní pri určení príčin súčasných problémov okolo devastácie životného prostredia, treba skúmať vzťahy medzi jednotlivcom a spoločnosťou, spoločnosť celú a až potom jej vzťah k prírode.  Napokon nedostatok konzumného tovaru bolo aj jednou z príčin, prečo sa Nežná revolúcia stala hnutím väčšej spoločnosti. Prvé, čo sa dialo po otvorení hraníc, bolo hromadné vykupovanie obchodov v Rakúsku a Nemecku.  To dokazuje nesmiernu ctižiadostivosť, stále túžili získať viac, preto muselo byť veľa tovarov, aby mohlo nasledovať hromadné nakupovanie.  Svoje uspokojenie hľadali v západných krajinách, odkiaľ sa to šírilo ďalej do sveta. Obdiv, ktorý vládol v bývalých krajinách sovietskeho bloku, a to v zásade nielen obdiv k parlamentnej demokracii, ale aj obdiv ku konzumnému spôsobu života, je najväčšou prekážkou pre reálne pôsobenie morálnej ekológie v tomto priestore. Ak bola spoločnosť vystavená niekoľko desiatok rokov istej ideológii, je nereálne, aby teraz s eufóriou prijímali inú ideológiu, ktorá ich istým spôsobom má opäť obmedzovať, aj keď tentoraz na dobrovoľnej báze. Bondy tvrdí: „Keď už raz podmienky sú, neodvráti od neho ľudí nič, pokiaľ sa úplne nepresýtia. Akékoľvek iné úvahy, napríklad o nejakom zmravňovaní, sú nereálne.  Presne v tejto situácia sa ľudstvo nachádza, stále chce viac a viac, nevie prestať, jeho ctižiadostivosť je na vysokej úrovni a nedokáže sa uspokojiť s tým čo má, ako to bolo v minulosti, kedy si vážili prírodu a tešili sa z nej. Erich Fromm si uvedomuje, že bieda krajín tretieho sveta je odrazom  jej neskromnosti“.
Z jeho práce sa dá spraviť záver , že pocit „mať“ je akýmsi potvrdením pocitu „byť.“

Takže nie miestni kmeňoví náčelníci majú na svedomí biedu krajín tretieho sveta, ale priepastný rozdiel v životnej úrovni medzi Severom a Juhom. Vyššia ekonomika znamená väčší objem konzumácie, nehovoriac o zvýšenom tlaku na spotrebu prírodných surovín a energiu. Skúsme si predstaviť, že by si na takúto úroveň začali nárokovať Čínania. Treba si uvedomiť, že aj Slovensko patrí k západnej civilizácii. A to nielen kultúrne, ale aj ekonomicky. Veď aj medzi chudobnejšími vrstvami obyvateľstva patria k štandardnému vybaveniu domácnosti veci ako elektrina, plyn, teplá voda, chladnička, televízor, vysávač a veľakrát aj auto. Pre nás bežné veci sú pre väčšinu obyvateľstva sveta neznáme. Je niekto ochotný uskromniť sa dobrovoľne? Celá ekonomika EÚ má jedinú ideu – dobehnúť ekonomiku USA. V tomto bezhlavom ekonomickom preteku sa javí výzva k dobrovoľnej skromnosti ako upozornenie fajčiarov ministrom zdravotníctva, že fajčenie škodí zdraviu.  Kohák stále nepripúšťa možnosť „systematického „ a „organizovaného prerozdeľovania svetových zdrojov  medzi všetkých obyvateľov sveta. Na rozdiel od Fromma zrejme nenašiel odvahu spochybniť neomylnosť slobodného trhu. Kohák stále nepripúšťa možnosť „Systematického“ a „organizovaného“ prerozdeľovania svetových zdrojov medzi všetkých obyvateľov sveta. Na rozdiel od Fromma zrejme nenašiel odvahu spochybniť neomylnosť slobodného trhu...

„S občianskou vojnou môžeme počítať tam, kde sa najviac rúti životná úroveň. Tam je totiž najväčšia potreba fanatizmu, aby ľudia zabudli na hlad, márnosť, beznádej.“ Johan Haughton tvrdí, že pri hľadaní vhodných akcií k odvráteniu takejto hrozby bude vzhľadom k bezpečnosti lepšie všeobecne a efektívne rozmiestniť finančné zdroje tak, aby bola odstránená alebo zmiernená environmentálne hrozba. Bolo by to lepšie, než nasadzovať vojenské a iné prostriedky k priamemu riešeniu bezpečnostných problémov.

Účel zvieraťa a potreby človeka

Nielen k prírode takto pristupujeme, podobne ničíme aj zver okolo nás. Kedysi nám stačilo len málo na prežitie, teraz zrazu potrebujeme nadštandardný komfort, čím viac tým lepšie. Sami ale zabúdame, že sme aj my jedným zo živočíchov, ale na oveľa vyspelejšej úrovni. Podľa Biblie sú nám síce zvieratá, príroda všetko živé podriadené ako človeku, ale máme to všetko využívať s rozumom a nie drancovaním. Majú nám slúžiť na prežitie a nie na prejedanie a zneužívanie. Aká je teda hodnota zvieraťa? Kedy môžeme siahnuť na jeho život?
Podľa Haughtona obyčajná etika hľadá kompromisy, no etika úcty k životu neuznáva žiadnu relatívnu etiku. „Za dobro pokladá len zachovávanie a podporovanie života. Každé jeho zničenie a poškodzovanie, nech už k nemu dôjde za akýchkoľvek okolností, ciachujú ako zlé.

Schweitzer uznáva aj usmrcovanie zvierat, to len podmieňuje úvahou každého, kto tak činí, aby dobre zvážil mravné okolnosti, respektíve, či je momentálne v práve život odobrať. Ako uvádza Dubnička je práve ten kompromis, o ktorom Schweitzer píše, že v etike úcty k životu neexistuje. Z toho sa dá následne vyvodiť, že absolútna úcta k životu neexistuje a sotva je táto idea realizovateľná.  V myšlienkach o právach na život je opatrnejší Arne Naess a v podstate potvrdzuje to, že absolútna úcta k životu neexistuje. „V rozpore s mojím chápaním jednoty života je – Môžem ťa zabiť, pretože som cennejší-, ale nevadí mi výrok- Zabijem ťa, pretože mám hlad-„. Mám na mysli pojem zodpovednosť. Tento termín totiž rezonuje chronicky takmer u každého autora morálnej ekológie. Zodpovednosť za niečo, v tomto prípade za svet, za prírodu, za zvieratá, je ale potvrdením nadradenosti, potvrdením zvrchovanosti a vlastníctva, aj keď možno Osvieteného. A to je opäť rozpor morálnej ekológie. Čím väčší je rozpor zodpovednosti, ktorú berieme na seba, tým viac rastieme vo svojej ľudskosti. Ak nepreberáme žiadnu zodpovednosť, sme sotva ľudia.“  Skolimowski tvrdí: „Čokoľvek máme viac, ako potrebujeme, je odcudzené tým, ktorí majú menej než potrebujú.“ S tým sa skutočne možno stotožniť, no opäť sa vynára otázka, kde je miera a kto stanoví, čo človek potrebuje.

Skromnosť a ľudstvo akoby boli dva nezlučiteľné pojmy. Nadprodukcia potravín, ktorou odštartovalo ľudstvo cestu k civilizácii, pojem skromnosť degradovala do polohy teoretickej. Dobrovoľná skromnosť neexistuje.   Na to ľudstvo už zabudlo. Každý človek je jedinečný a výnimočný, každý potrebuje niečo iné k svojmu prežitiu, ale nemal by zabúdať na skromnosť, pretože je veľa vecí, ktoré dokáže oželieť a k svojmu životu to nepotrebuje. Domnievať sa, že niekde v ľudských dejinách nájdeme nejakú vyhovujúcu a vzorovú harmonickú situáciu, ku ktorej – vrátiť sa by bolo ideálne- je blud. Nikdy taká situácia nebola. „Antika mala víziu, kresťanstvo malo víziu, osvietenstvo, sekulárny humanizmus, dokonca aj priemyselná revolúcia mali svoje vízie.  Môžeme tvrdiť, že súčasná Európa má víziu alebo ideál? Trhové mechanizmy budú fungovať aj bez vízie. Civilizácia môže fungovať ako stroj bez myslenia a cítenia, ale je to fungovanie k smrti.  Jediné, čo môže nateraz odvrátiť hrozbu krízy, sú systémové opatrenia a spolupráca celého sveta.

Spoliehať sa na morálku jednotlivcov je po skúsenostiach z doterajšej histórie ľudstva nenáležité.  Prežieranie bolo cnosťou, pretože keď konečne padlo do pasce veľké zviera, najrozumnejšou vecou, ktorú mohol človek urobiť, bolo napchať ako sa len dalo.  To isté platí aj podľa Lorenza o lenivosti. ...“ ulovenie koristi bolo natoľko vyčerpávajúce, že nebolo radno vydávať viac energie ako bolo bezpodmienečne nutné.  Wilson „intelekt nebol skonštruovaný preto, aby porozumel atómom alebo dokonca sebe samému, ale na podporu prežitia ľudských génov.“   Ak pripustíme, že v jej procesoch dochádza k homogenizácii a splývaniu kultúr, potom učenie tolerancie k ostatným kultúram nemá dostatok racionálneho pozadia. Ak by kultúrne entity naozaj postupne splývali, multikultúrna výchova by postupne stratila objekt svojho záujmu. Samozrejme je to otázka pohľadu, či splývanie kultúr budeme považovať za jav pozitívny alebo negatívny a vôbec, zatiaľ si ešte stále môžeme klásť otázku okolo jeho exaktnosti, no minimálne je treba s ním počítať.

Úspech a zisk, alebo skromnosť a spokojnosť

Na jednej strane stojí kult úspešnosti a zisku, ktorý ide bok po boku s konzumným spôsobom života, na strane druhej stoja ciele environmentálnej výchovy, ktoré sa vo svojich formách nutne musia opierať o istú dávku skromnosti, citlivosti a ohľaduplnosti nielen k životnému prostrediu, ale i k ľuďom samotným. Silno rezonujúci individualizmus, ktorý nahradil donedávna ideologicky „jediný správny“ kolektivizmus, sa zdá byť opäť nenapadnuteľný. Veľmi vážnym faktom v environmentálnej výchove je aj jej sociálny rozmer.  Známy šaman a rečník kmeňa oglalských Siuxov (Dakota) Čierny Jeleň povedal: „Všetko čo sila Zeme robí, sa odohráva v kruhoch. Nebo je guľaté a počul som, že Zem je guľatá ako lopta, guľaté sú aj hviezdy. Vietor, keď je najsilnejší, tvorí vír. Vtáci si stavajú guľaté hniezda, pretože ich náboženstvo je rovnaké ako naše. Slnko na oblohe vystupuje a klesá opäť v kruhu. Mesiac sa chová rovnako a obe telesá sú guľaté. Dokonca ročné obdobia vo svojej premenlivosti tvoria veľký okruh a vždycky sa vracajú tam, odkiaľ vyšli. Ľudský život tvorí kruh od detstva k detstvu, a tak je to so všetkým, čo sila ovláda“. V tomto rétorickom skvoste je plne zachytené to, čo zachytil aj Lisický, a síce, že „cyklus má dôležitý význam nielen ako symbol funkcie, ale aj ako symbol štruktúry“.  

Prirodzene Čierny Jeleň to vyjadruje zo svojho, úplne zjednodušeného pohľadu, avšak podstatu toho istého nachádzame aj v karmanových náboženstvách starovekých civilizácií, napríklad taoizme.

Zvrátené chápanie blahobytu

Konzumerizmus, zvrátené chápanie blahobytu, sa Dubničkovi javí ako výsledok zákonitých procesov, ku ktorému ľudstvo dospelo na svojej púti históriou. Technika, ekonomické systémy tomu vždy len sekundovali. S touto myšlienkou možno len ťažko nesúhlasiť. Blahobyt si často zamieňame s konzumerizmom. Stále chcenie viac, ale neznamená že budeme spokojnejší alebo šťastnejší, ale myslíme si to. Je to omyl. Ak sa pozrieme na stravovanie, predstavme si, že by sme nič iné nerobili len jedli a pretekali sa s inými v jedle. Ako by to dopadlo? Mali by sme dobroty od výmyslu sveta. Aké sú ale následky. Na začiatku by sme boli spokojní, že máme niečo také skvelé pred sebou, tešíme sa a sme šťastní, ale ako stále jeme, zrazu nám to už nechutí a robíme to preto, že ten druhý je lepší a my nechceme zaostávať, ale nevieme prestať. Zabúdame však na okolnosti, ktoré sa k tomu nabalia ako zdravotné problémy, iné vnímanie reality sveta, to ako vyzeráme a podobne. Bohužiaľ nedeje sa to len v rámci stravovania ale aj v iných oblastiach. Blahobyt je stav, v ktorom sa cítime dobre a sme spokojný s tým čo máme a nepotrebujeme dosahovať stále viac. Poznáme svoju  mieru, svoje hranice, uvedomujeme si svoju hodnotu a vnímame to, čo sme dosiahli. Pri zamyslení nad týmito slovami si uvedomujeme , že za všetkým je konanie mysliacej ľudskej bytosti. Stále premýšľa o svojom najväčšom dobre pre seba, ale neuvedomuje si svoju blížiacu sa záhubu. Stále len zveľaďuje, ale chýba jej radosť a ten správny pôžitok. Neuvedomuje si že týmto smerom, nenájde to čo hľadá a to šťastie, ktoré by ho napĺňalo. Musí sa vrátiť. Začiatky sú ťažké, lebo toho čo človek má sa nerád vzdáva.  

Spomienky na evolúciu človeka

Podľa profesora Ivana Dubničku by sme podstatu človeka mali hľadať až pri jeho „koreňoch“,  v jeho evolúcii a to biologickej aj kultúrnej.  Preto je nesmierne dôležité, aby sme si uvedomili, akú cestu sme za niekoľko tisícok rokov prešli a snažili sa nájsť predovšetkým sami seba v rámci spoločnosti, ktorá nás obklopuje, lebo veľa krát zabúdame na tých najbližších. Život je krátky a my by sme sa mali snažiť ho spraviť nielen sebe ale aj ostatným príjemnejším, krajším a lepším.

Globálna environmentálna kríza je jav, ktorý má antropologické korene v biologickej podstate ľudstva. Z toho pramení aj ekonomické pozadie krízy. Uspokojovanie pocitu „mať“, „vlastniť“, je možné len pri neustálom narastaní výroby, aby boli uspokojovaný čo najširšie vrstvy, z ktorých špička najmocnejších vždy vlastní najviac. Pre ostatných je ale táto špička vždy vzorom a snažia sa ju dobehnúť, vyrovnať sa jej. A to je začarovaný bludný kruh. Tak narastá výroba aj spotreba, tak narastá tlak na suroviny a potraviny, tak sa čoraz viac devastuje prírodné prostredie.  Dubnička sa stotožňujem so Šmajsom v tom, že súčasná globálna environmentálna kríza nie je spôsobená rozporom medzi človekom a prírodou, ale medzi kultúrou a prírodou. Nesúhlasím ale s tým, že kultúra je umelý systém.  Kultúra sa vyvíjala spolu so spoločnosťou, teda s človekom, ktorý ju vytváral, bez človeka by nebola kultúra. V rámci nej vzniká zisk, ktorý je závažným problémom ľudstva. Zisk je naviazaný  na ekonomickú globalizáciu, ktorá kráča vedno s globalizáciou kultúrnou. Súčasná podoba tohto javu súvisí s vývojom techniky aj s nebývalým rozmachom informatiky a médií. Tieto fakty na jednej strane odbúravajú kultúrnu tradíciu a na strane druhej urýchľujú kultúrnu výmenu, čo spôsobuje čoraz markantnejšiu uniformitu sveta.  Moderné technológie síce dokážu vyrábať s menším odpadom , rýchlejšie usporiadanie, úspornejšie, dokonca zväčša už pracujú na princípe recyklácie, no je to za cenu toho, že vyrábajú podstatne viac. Riešiť problémy späté s globálnou environmentálnou krízou nemožno bez pochopenia biologickej podstaty ľudstva. Za jednu z najväčších úloh kultúrnej výchovy, a v jej rámci výchovy environmentálnej, pokladá profesor Dubnička snahu o pochopenie nutnosti zachovať rozmanitosť kultúr. Len rozmanitosť, a to tak v diverzite biologickej ako aj v diverzite kultúrnej, môže zachovať kvalitu prírodného ako aj kultúrneho. Nazdáva sa, že práve to je hľadaným styčným bodom kulturológie a environmentalistiky, ako aj výchovných aspektov.  

Charlesa Darwina to vyjadril slovami: „Človek vyberá len pre svoje vlastné dobro: príroda len pre organizmus, o ktorý sa stará. Najmenšie rozdiely môžu porušiť rovnováhu v boji o život a tak sa udržať. Aké prchavé sú snahy a želania človeka! Ako krátky je jeho čas!  A ako úbohé sú preto jeho výsledky v porovnaní s tými, ktoré nazhromaždila príroda v priebehu dlhých geologických období!“  Človek by si mal uvedomiť, že svet obýva a je jeho súčasťou tak akom mnoho ďalších. Bez neho by tu bolo prázdno, pretože každý jedinec tu má svoju úlohu a pozíciu. Mal by si však uvedomiť, pokiaľ siahajú jeho hranice, aby po jeho odchode umožnil život ďalším generáciám.

Zdroj: Ivan DUBNIČKA, I.: 2003. Kulturológia a environmentalistika a ich výchovné aspekty. Bratislava: Peter Mačura- PEEM, 2003 s. 102. ISBN 80-88901-74-X

< Předchozí		Další >