Kultura21.cz

V hudobnej sále Bratislavského hradu si 18. decembra prebralo 14 laureátov ocenenie Identifikačný kód Slovenska. Medzi nimi boli osobnosti ako Anton Blaha, Barbora Botošová, Stanislav Harangozó, Soňa Herényiová Belanová, Gabriel Jonáš, Marián Labuda, Jozef Leikert, Milan Markovič Ivan Ožvát, Zuzana Smatanová, Pavel Traubner, Felix Unger, Katarína Vavrová a Tanya Wolski.

Už v rámci privítania, ako každý rok, predstavil Ľuboslav Moza v krátkosti hlavné poslanie podujatia, pripomenul hodnoty kultúry a privítal všetkých prítomných. Potom už nechýbalo nič, aby sa prešlo k samotnému oceňovaniu, ktoré bolo spríjemňované aj príspevkami niektorých ocenených.

Hudobníčka Barbora Botošová sa predstavila na husliach a najskôr zahrala pieseň Cigánsky plač a na záver Červené jabĺčko za sprievodu klaviristu Gabriela Jonáša. „Čo sa týka prvej skladby tento nápad vznikol včera, a keďže som nikoho nezohnala nikoho, kto by ma mohol sprevádzať, chcela som zahrať niečo, čo bude mať význam aj tohto posolstva. Vybrala som skladbu, ktorú upravil môj starý otec a istým spôsobom ju preslávil na Slovensku. Druhá skladba, to bolo niečo veľmi spontánne. Stretli sme sa pol hodinu pred začatím s pánom klaviristom a povedali sme si, čo budeme hrať a v akej tónine. Navrhla som zahrať nejakú slovenskú ako Červené jabĺčko, keď ide o identifikačný kód Slovenska. Povedali sme si formu, a že si dáme nejaké signály, ale nedali a všetko išlo hladko. Som rada, že to malo úspech a ľuďom sa to páčilo. Vyzeralo to, ako by sme hrali spolu každú nedeľu, ale hrali sme prvýkrát,“ dodala s úsmevom Botošová.

O ďalší hudobný zážitok sa postaral dlhoročný sólista v opere Slovenského národného divadla, ktorý je známy aj z Čardášovej princeznej, Cigánskeho baróna, či z muzikálov Ivan Ožvát. V rámci vianočného času sa rozhodol očariť svojim krásnym zvučným hlasom návštevníkov ocenenia a uchvátiť vianočnou koledou Búvaj dieťa krásne. „Na začiatku vystúpil Gabriel Jánoš, ktorý je jazzman ale predsa len jazz je Slovákom vzdialený, i keď je krásny. Vystúpenie mladej Botošovej bolo tiež výborné, ale nebolo to Slovenské. Keďže máme krásnu štvrtú adventnú nedeľu, čo je úžasná symbolika v čase štvrtej adventnej sviece, ktorú zapálime na adventnom venci, zaspievať koledu Búvaj dieťa krásne, pretože o pár dní nás čakajú najkrajšie sviatky v roku Vianoce. Dôležité je dať ľuďom niečo krásne naše. Sme na Slovensku, oceňujeme slovenských umelcov, slovenských vzdelaných ľudí, osobnosti, patrí sa to opäť Slovensku vrátiť. Mohol som aj Tichú noc, ale Búvaj sa mi žiadala, pretože je to typická naša ako boli uspávanky, zbojnícke piesne aj vianočné koledy,“ dodal operný sólista Ožvát.

Hudobnú zložku uzatvorila speváčka, skladateľka a textárka Zuzana Smatanová, ktorá sa nenechala vykoľajiť ani pískajúcim mikrofónom, keď hrala na klavíri a spievala pieseň V dobrom aj zlom. „Hrám trinásť rokov a takéto veci sa stávajú, ale nevedela som, čo to je, odkiaľ to ide. V tej chvíli som si asi hovorila, že nastala nejaká väzba medzi tým ako hlasno spievam, tak som prestala. Bolo to príjemné a zábavné ako aj celý večer, som rada, že som aj týmto prispela tak som prispela týmto. Ako sa vraví, mali sme to nacvičené, asi to tak malo byť,“ dodáva s úsmevom Smatanová.

Ako sme už uviedli medzi ocenenými bol aj známy herec Marián Labuda, ktorého si spájame s filmami ako Pacho, hybský zbojník, či Vesničko má středisková a iné. Jeho talent sa prejavil aj pri preberaní ocenenia, keď si zaspomínal na bývalého prezidenta. „Vždy keď mi bývalý prezident dával vyznamenanie, podal mi ruku a povedal: „Len tak ďalej, len tak ďalej pán Labuda,“ tak som zvedavý, či aj dnes sa to podarí. Podarilo sa, že by ste sa nechali inšpirovať pán Moza?," dodal s úsmevom Labuda. Podobne svoj talent prejavil aj učiteľ, novinár, publicista, herec, humorista a satirik Milan Markovič, ktorý chvíľami pochyboval o svojom ocenení, ale jeho satiricko-politické vystúpenie, a kabaret sa nedá zameniť a nepochybne chýba aj v dnešnej dobe a právom si si zaslúži uznanie.

Toto ocenenie patrí nielen spevákom, hudobníkom, maliarom ale aj vedcom, pretože kultúra je vzájomné prepojenie umenia a vedy, o tom hovorí aj autor a organizátor projektu Ľuboslav Moza. „V každom prípade identifikačný kód je desiaty ročník, oceňujeme ľudí, ktorí sa niekde posunuli, čo sa kvality a hodnoty. Nie sú to ľudia, ktorí zapĺňajú titulky strán škandálmi alebo kvázi umeleckými výkonmi, ale svoju robotu si “odmakajú“ a je vidieť výsledky,“ uzavrel Moza.

V rámci tohto oceňovania nás zaujímalo ako to vyzerá do budúcnosti s Identifikačným, kódom a tak sme oslovili autora projektu Ľuboslava Mozu a tiež ponúkame krátke rozhovory s niektorými ocenenými.

Spomínali ste pán Moza, že v rámci tohto ročníka sa stávate súčasťou celej Európskej akadémie, prečo až teraz, nemohlo sa tak stať skôr?

Identifikačný kód ako jedinečný na Slovensku a možno aj v celej Európe. Vážime si sme úzko spoluprácu s nadnárodnou inštitúciou s Európskou akadémiou umení, ktorej sme spoločným partnerom a sme súčasťou celej Európskej akadémie. Predtým tam neboli kontakty, alebo neboli až tak rozvinuté. Okrem toho každý sa musí najskôr ukázať kým je, nedá sa byť hneď kamarátom. Podobne je to v manželstve. Manželstvo za dva týždne je blbosť. Bola vhodná doba, tak sme si povedali, že by sme sa koordinovali a spolupracovali. Nastal čas na veľký plán, úmysel a posunúť tento identifikačný kód identity detstva a hodnoty do iných európskych krajín alebo do celej Európskej únie. Nie je vôbec podstatné, kde sme sa narodili, názvy Slovensko, či Mongolsko, Amerika, podstatné je, že si pamätám na matku, na jej ruku, ako varila, že si pamätám na kopce, lúky alebo púšte, keď som bol ešte bezstarostný, keď som cítil život, tak to so mnou ide celý život. To sa vo vás usadí a tam ste, tam patríte. Prejaví sa to aj vo vašej tvorbe, vo vašej kvalite, vo všetkom.

Prvý krížik, desať rokov je za nami, akými zmenami musel projekt prejsť? Čo ho vystihuje teraz?

Je to veľmi slušná a ojedinelá akcia práve tým, pretože to nie je žiadny bulvárny výmysel. Začali sme prosto s úžasnou myšlienkou pri odovzdávaní ocenení takým špičkám ako Peter Michalík, Paľo Hamel, ktoré prebehlo v Dome umenia na Námestí SNP, potom sme sa dostali do priestorov Slovenského rozhlasu, kde bolo skvelé odovzdávanie, následne sme prešli do Bratislavského hradu. Ľudia sú intelektuáli a keď sme videli, ako sa projekt chytá a aká je na to reakcia nielen médií, ale aj bežných ľudí, uvedomili sme si, že je to fakt dobré. Okrem toho nás podporila Európska akadémia, a tak sme si povedali, že musíme ísť ďalej a aj ďalej ideme. Podľa mňa nie je krajší priestor, ako hudobná sála na Bratislavskom hrade.

Čo bude nasledovať, po týchto desiatich rokoch. Budú iné?

Každý rok je iný, pretože vždy budú vzácnejší ľudia, pretože tí vzácni ľudia sú menej vzácnejší, preto kvality nejakým spôsobom je menej, zmenšuje sa. Práve o to vzácnejšie bude ich predstavovať a ukazovať verejnosti.

Každým ročníkom oceňujete hercov, maliarov, architektov, spevákov. Ako to je tento rok?

Tak isto 14 ocenení. Sú tam výtvarní umelci, filantropi, ale sú tam aj ľudia, ktorí sa venujú špeciálne v inej oblasti, podstatné je, že je to celé spojené s umením, s kultúrou. Kultúra znamená spojenie umenia a vedy. Veda patrí pod jej kvalitu, a to rozvíjame a budujeme.

Tentokrát si ocenenie preveme aj americká maliarka, čo Vás na jej tvorbe upútal?

Pre nás je to posolstvo identity do sveta. Identita to nie je len otázka Slovenska. Každý ju máme niekde uloženú a každý s ňou žijeme celý život. Čím fascinovala Tanya Wolski, na to nikto neodpovie. Existujú desaťtisíce maliarov. Keď prídete do kontaktu s umelcom v regióne a tam Vás niekto osloví, alebo niekto dá návrh, lebo poznajú jej tvorbu a vedia že je mladá ženská, ale s úžasným talentom.

Hlavnými otázkami, ktoré boli ocenenými položené sú: Čo pre nich znamená ocenenie Identifikačný kód a čo si pod týmto pojmom predstavujú.

Tanya Wolski

Čo pre Vás znamená ocenenie Identifikačný kód?

Je pre mňa rovnako dôležité ako aj pre každého iného umelca. Som veľmi natešená. Na Slovensku som druhý krát, po prvý krát tu som bola pred niekoľkými mesiacmi a milujem toto mesto a rada sem prídem zas.

Čo si pod týmto pojmom predstavujete?

Identita je veľmi dôležitá, pretože sa môžeme zamerať na minulosť, sme inšpirovaný už v detstve. Spoločne ju vieme vytvárať aj meniť pretože kultúra je prepojenie vedcov s umelcami. Myslím že všetci si môžeme nájsť to svoje.

Milan Markovič

Čo pre Vás znamená ocenenie Identifikačný kód?

Nejde ani tak o samotné ocenenie, ide skôr o to, kto sa s Vami na ňom zúčastňuje, v akej spoločnosti ste. To je vždy veľmi cenné, a preto sa v podstate teším, ale nechýbajú mi všelijaké telivízne ocenenia, práve z tohto dôvodu.

Ide o ocenenie identifikačného kódu. Vy sám/sama ste identitou. Čo si pod týmto pojmom predstavujete?

Musí to byť človek, ktorý sa už niečoho dopustil, je užitočný pre iných. Tým nechcem povedať, že nejako som sa k tomu dopracoval. Keď som mal 20 rokov, nič také som nespôsobil. Dokonca som nebol ani v SNP. Zásluhou je, že mám väčší talent učiť sa a podarilo sa medzi vtesnať medzi múdrejších a šikovnejších ľudí.

Čo sa Vám podarilo v rámci Vašich myšlienok aj satiry, naučiť ľudí, ktorí by to prevzali po Vás. Na pôde žurnalistiky, tento štýl chýba.

Neviem, to by sa niekto musel priznať, pretože šikovných ľudí, na rozdiel odo mňa je veľa, ale možno nemajú šťastie na takých ľudí okolo seba ako som mal ja.

Pán Markovič, spomínali ste, že ste sa stiahli z televízii, aj som rada, že ste tak spravili, ale, kde je možné Vás vidieť okrem kabaretu.

Dosť často ma pozývajú na moderovania, ale je to prevažne v Českej republike. Keďže nie som až taký tvorivý, a časovo nenáročný, dosť dlho trvá, kým človek niečo vymyslí, kým napíše a niečo sa aj naučí. Okrem kabaretu nie je toho veľa, ale píšem každý týždeň stĺpčeky do slovenského Korzára. Musím ale podotknúť, že celou svojou činnosťou a dielami som smeroval ku kabaretu, či už to bolo v divadle, rozhlade, alebo televízii. V rámci tohto multižánru ide o prítomnosť diváka, a tí sú mi tisíc krát cennejší Prídu, zaplatia si a zoznámime sa spolu. Každého osobne vítam, to nie je divadlo, ale je to podľa mňa lepší familiárnejší útvar, ku ktorému sa mi podarilo dospieť a z toho som najradšej.

Jozef Leikert

Čo pre Vás znamená ocenenie Identifikačný kód?

Myslím si, že každé ocenenie si treba vážiť. Nezáleží na tom, či je to veľká inštitúcia alebo malá, či nás len niekto pohľadí alebo sa na nás pekne pozrie. Nemyslím si, že by v človeku vyvolávala väčšiu úctu alebo vážnosť. Poznám pána Mozu aj tieto ceny a stačí sa pozrieť, kto ich dostal. Vtedy si človek povie, či tam vôbec patrí a ja obdivujem túto myšlienku, pretože sa oceňujú osobnosti a istého času sa na ne pozabudlo. Naozaj Slovensko malo, má a verím, že bude mať osobnosti a na nich treba postaviť tento národ, pretože tie nás potiahnu aj v dobrých aj zlých časoch. Myslím si, že tento identifikačný kód môže urobiť veľmi veľa a robí veľmi veľa. Je to cena, o ktorej sa až toľko nevie, ale malo by sa vedieť. Možno nemá takú popularitu, ale myslím si, že má v portfóliu lásku, nežnosť, skromnosť, a to jej bude prerážať cesty cez hlušiny, ktoré neprajú takýmto korektným cenám. Veľmi vysoko si ju vážim a naozaj som rád, že ARTEM oceňuje ľudí, ktorí si to naozaj zaslúžia.

Ide o ocenenie identifikačného kódu. Vy sám/sama ste identitou. Čo si pod týmto pojmom predstavujete?

Myslím si, že identita nielen je len tam, kde človek tvorí a kde chce niečo zanechať, ale je aj v tom, že sme v tomto priestore narodení. Tá identita je tu na tej malej zemi a chcel by som pre ňu veľa urobiť. Verím, že po každom človeku niečo zostane, po niekom architektúra, po niekom hudba, po mne ostanú zaujímavé knihy, ale chcem aby ostala aj spomienka, že som bol dobrý človek, korektný, čestný, čo bude žiť v mladej generácii. Patrím Slovensku a Slovensko patrí mne a mám ho veľmi rád. Ak niečo urobím, že to osloví ľudí, možno zajtra, možno neskôr, moje poslanie aj identifikácia na zemi bola úspešná.

Pán profesor Leikert moja Alma mater je Univerzita Konštantína Filozofa, kde ste predtým pôsobili ako docent kulturológie. Čo ste sa snažili vštepiť študentom?

Samozrejme človek sa celý život snaží niekoho ovplyvňovať, ako ovplyvňovali nás. Snažil som sa ovplyvniť, netreba mať veľké oči a chcieť od každého všetko, ale stačí tých pár ľudí, čo vštepíte a oni v tom pokračujú a vy žijete v ich práci. Viem, že som ľuďoch zanechal stopy. Niektorí sa hlásia a o niektorých viem, že v živote nič nedokážu alebo až v nejakom období. Som vždy šťastný, keď som formoval študenta. Nemusí to byť vyučovaním a skúškou, to môže byť dobrým slovom, m pohladením. Je to aj tým, že sme dýchali v istom priestore rovnaký vzduch a navzájom sme sa ovplyvňovali, pretože mám rád študentov, ktorí ovplyvňujú aj mňa. Môžem s nimi debatovať. Nie som pedagóg, ktorý sa postaví a bude len rozprávať a toto si zapisujte, rád hovorím, schovajte perá a debatujme navzájom. Počúvajme sa a ovplyvňujme.

Zuzana Smatanová

Čo pre Vás znamená ocenenie Identifikačný kód?

Prekvapilo ma, keď mi prišiel email, že dostanem ocenenie identifikačný kód Slovenska. Pre kultúru robím trinásť rokov, čo to som naspievala, ale som si hovorila, či je už vhodné, aby som takúto cenu dostala. Osobnosti, ktoré so mnou boli ocenené sú staršie, dosiahli za x rokov podľa mňa viac, keď si ma všimol pán Moza. Teším sa a je to pre mňa obrovská česť.

Ide o ocenenie identifikačného kódu. Vy sám/sama ste identitou. Čo si pod týmto pojmom predstavujete?

Pod identitou si predstavujem poznanie seba samého. Pre mňa to znamená, vedieť kto som, čo tu robím, aké je moje poslanie, lebo ako som sa našla v písaní piesní, pre mňa sa stal život úplne iný. Začala som sa vyjadrovať hudbou, textom a nejakým spôsobom som spoznala svoju identitu a zistila, že toto je v živote to, čo chcem robiť. To ma napĺňa.

Barbora Botošová

Čo pre Vás znamená ocenenie Identifikačný kód?

Pre mňa je to veľká pocta, že som mohla byť medzi týmito 14 laureátmi identifikačného kódu. Tohto ocenenie ako hovoril aj pán Moza je o tom, kde sme vyrastali, a čo svojím bytím, umením a svojou tvorbou zastupujem, čo nás v detstve najviac ovplyvnilo, láska, ktorú nám dávali naši rodičia. To pre mňa znamená toto ocenenie. Identita sa pretavuje do umenia, a to sa dostáva do sŕdc ľudí, ktorí to prijímajú.

Ide o ocenenie identifikačného kódu. Vy sám/sama ste identitou. Čo si pod týmto pojmom predstavujete?

Pod identitou si predstavujem zmes toho čím som a čím sa cítim, odkiaľ pochádzam, kde vyrastám, medzi akými ľuďmi vyrastám. U mňa je identita trošičku pestrejšia, samozrejme som Slovenska. Narodila som sa v Bratislave, ale zároveň som aj rómka. Otec pochádzal z juhu, mama zo stredného Slovenska, čiže je tam ďalšia pestrosť. Ďalšou zaujímavosťou je, že keď idem do zahraničia, myslia si, že som židovka, lebo mám veľký nos. :-) Tak môžem byť ešte aj židovka. Identita je o tom, aké hodnoty človek uznáva a čo dostal od rodičov a od života.

Ivan Ožvát

Čo pre Vás znamená ocenenie Identifikačný kód?

Toto ocenenie je skutočne veľmi významné, vyjadrujem to zo skutočného hlbokého cítenia. Už názov hovorí, že ide o identifikačný kód Slovenska, o identitu národa. Hádam nebudem neskromný, ale som prekvapený, že ma zaradili do tohto úžasného spoločenstva. Sú tu také osobnosti. Ľudia ktorí sú o jednu a možno dve generácie starší. Ľudia, ktorí tu zanechali 50 rokov aktívnej úžasnej umeleckej, ale aj literárnej práce. Je to nemierne vysoké uznanie a veľmi si to vážim.

Ide o ocenenie identifikačného kódu. Vy sám/sama ste identitou. Čo si pod týmto pojmom predstavujete?

Identita predovšetkým je to kam patrím, odkiaľ som prišiel, to sú dve základné veci. Ako národne cítiaci človek mojou svätou povinnosťou je si svoje sväté miesto, rodný kraj chrániť, lebo to je identita. Identicky patrím do toho stredu Európy, do toho odkiaľ som vzišiel, a keďže veľmi dobre poznám Slovensko, uvedomujem si, že identicky patrím k Banskej Bystrici. Tu som strávil obdobie temer až do 18 rokov, i keď som sa narodil v Trnave. Mama je z inej dedinky, ku ktorej sa aj ja hlásim, pretože som pokračovateľ v genetike po identifikácii genetického kódu zo slávnej evanjelickej rodiny z Hurbanova z Hlbokého. Človek keď, tak chodí po tom Slovensku zistí, že je relatívne malinké, veď je to polovička Paríža alebo Londýna. Mali by sme spolu držať, vážiť si každého, ale vyžadovať suverénnosť, pretože sme sebavedomý národ s nesmierne bohatou kultúrou, osobnosťami, históriou a vyžadovať úctu druhých voči nám.