Mestské divadlo v Trenčíne uviedlo tento rok novú hru Nádej Dubček, ktorú si milovníci divadla môžu opätovne vychutnať už tento mesiac. Repríza sa uskutoční 23. mája v Dome armády v Trenčíne.

 

 

„Myšlienka napísať a inscenovať hru o Alexandrovi Dubčekovi prišla presne rok pred stým výročím jeho narodenia,“ uviedla riaditeľka Mestského divadla Trenčín a autorka hry Zuzana Mišáková. Proces trval viac ako rok, nielen kvôli štúdiu faktografie, ale aj kvôli pandémii COVID-19. Riaditeľka cíti bytostnú potrebu a záväzok voči svojmu mestu a kraju venovať sa osobnostiam a reáliám, ktoré sú s nimi späté. Hovorí sa, že: „Národ, ktorý nepozná svoju históriu, je odsúdený ju prežiť znova.“ „Jedným z mojich cieľov je, aby sa človek po zhliadnutí týchto inscenácií zorientoval v histórii 20. storočia. Napriek tomu je však pre mňa najdôležitejší príbeh človeka: jeho sny, nádeje, traumy, prehry a víťazstvá, ktoré ho prežili. Pre mňa osobne bolo „stretnutie“ s Alexandrom Dubčekom neuveriteľným dobrodružstvom a skúsenosťou. Utvrdil ma v tom, že skutočné hodnoty zostávajú hodnotami, že sloboda a právo na sebaurčenie sú sväté krivdy a ponižovanie budú mať za následok nespokojnosť a vzburu. Nie je možné neustále potláčať požiadavky a túžby ľudí aj národov. Rovnoprávnosť, demokracia a sloboda sú nevyhnutnou podmienkou existencie, šťastia a budúcnosti jednotlivca aj národa,“ uviedla autorka hry a zároveň riaditeľka divadla.

Príbeh je o medzinárodne uznávanej osobnosti Alexandrovi Dubčekovi, ktorý sa narodil v tom istom dome ako Ľudovít Štúr. Už od malička mu vštepovali kresťanské hodnoty, ale aj filozofiu socializmu, ktorej jeho rodičia úprimne verili. Každá idea má však svoju ideálnu podobu a potom tú, ktorú jej dajú ľudia v konkrétnom čase a priestore. Dubček bol predstaviteľom socializmu s ľudskou tvárou“. Vidíme zrod idey socializmu od 19. storočia až po pád socialistického zriadenia v roku 1989. Ústrednými však zostávajú ľudský osud, zmarené nádeje a vnútorná sila, ktorá sa skrýva v osobnosti Alexandra Dubčeka. Niektorí ho považujú za rojka a slabocha, ktorý nezvládol situáciu. Iní ho heroizujú a vidia v ňom spasiteľa, ktorý mal zvrátiť vývoj v socialistickom Československu. Jeho snahy o demokratizáciu spoločnosti a federalizáciu Československa boli zmarené vpádom okupačných vojsk 21. augusta 1968. Nakoniec bol prinútený podpísať „obuškový“ zákon aj moskovské protokoly, ktoré zásadným spôsobom zarazili demokratické sily nesúhlasiace s nastávajúcimi procesmi. Mnohí ho kvôli tomu odsúdili. S danou situáciou sa ani on nezmieril. Počas nasledujúcich dvadsať rokov bola jeho rodina prena/sledovaná Štátnou bezpečnosťou a nemohol vykonávať svoju prácu a nikoho k nemu nepustili. Na sklonku svojho života napriek situácii odviedol veľa práce ako predseda Federálneho zhromaždenia Československa. To však malo následky a zahynul tragicky pri autonehode na diaľnici smerom do Prahy. Všetky okolnosti neboli doteraz objasnené. Dubčekova taška z miesta činu zmizla.

 

„Riadiť sa rozumom, ale aj svedomím.“ Týmto jeho heslom by sa mali riadiť aj naši politici. To je niečo, čo dnešným politikom chýba, dodala riaditeľka a autorka hry Zuzana Mišáková.

Poznali ste Dubčekovho syna osobne?

Áno, na nejakých príležitostiach sme sa stretli, ale nebolo to v rovine osobného priateľstva. Alexander Dubček je živý v tomto meste. Cítim to, dokonca je po ňom pomenovaná Trenčianska univerzita A. Dubčeka, na ktorej je jeho busta vo vnútri, ale aj vonku. Dubček pôsobil ako okresný tajomník, ľudia ho osobne poznali a majú ho vžitého. Je dôležité, aby sme o ňom hovorili, lebo takých politikov, ako bol on, je veľmi málo a v mnohom by mal byť vzorom. Páčia sa mi jeho výroky. Myslím si, že riadiť sa rozumom, ale aj svedomím, je niečo, čo veľmi chýba tým, ktorí boli veľmi dlho pri vedení. Teraz sa odstraňujú chyby. Je to vízia budúceho politika, mali by sme sa k tomu vrátiť. Politik by sa mal riadiť nielen rozumom, ale aj vlastným svedomím. V politike sa častokrát stráca morálka, ale sú aj ľudia, ktorí si ju zachovali.

V politike je aj dôležité akú funkciu, kto zastáva.

Nemyslím si to, pretože Dubček bol na najvyššej pozícii a nezomlelo ho to. To znamená, že je to od výchovy, od hodnôt a od toho akú hierarchiu hodnôt má človek v sebe. Kedysi som sa opýtala Lea Kuželu, ktorý bol minimálne dve volebné obdobia v politike: „Leo, je to pravidlo, že keď človek vstúpi do politiky, tak ho to zomelie?“ Na to mi povedal: „Myslíš si, že mňa to zomlelo?“ Musela som povedať, že nie. Lea sa to nedotklo a zostal charakterným človekom. Ale z politiky odišiel.

Aké hodnoty uznávaš, alebo inak povedané, aké hodnoty sú pre teba dôležité?

Netajím sa tým, že som veriaca. Myslím si, že desatoro je univerzálny hodnotový systém, ktorý keby sme vyznávali bez ohľadu na vierovyznanie, žilo by sa nám oveľa lepšie . Dubčekovo heslo: „Riadiť sa rozumom ale aj svedomím,“ je pre mňa životné motto. Myslím si, že svedomie je reprezentované tým, čo pre mňa znamenajú tradičné kresťanské hodnoty.

Viem, že píšete scenáre, ako by sa podľa Vás dali hodnoty pomocou divadla priblížiť k ľuďom? V dnešnej dobe už temer vymizli.

Myslím si, že problém nastáva už v rodine, kde sa málo komunikuje o týchto veciach. Vyplýva to zo stavu spoločnosti, kedy sa ľudia dostávajú do určitých frustrácií z vecí, ktoré nefungujú. Častokrát si myslím, že až príliš vnímame určité veci čierne, najmä keď sa pozrieme na to, čo sa deje na blízkej Ukrajine. Oproti nim sa máme stále dobre. V súčasnosti náš školský systém neposkytuje toľko priestoru na to, aby sme sa s deťmi rozprávali o podstatných veciach a chýba kultúra. Krajiny, ktoré majú kultúru na vysokej úrovni a ich kultúra je považovaná za integrálnu súčasť spoločenského života, tak sa im takéto veci nedejú až v takej miere. Kultúrny národ má aj kultúru na úrovni. Keď národ nie je kultúrny, vidíte to všade okolo seba. Nejde len o odpadky ako také, ale ide aj o virtuálne odpadky, ktoré si prečítate na sociálnych sieťach. Ich návštevu by ľudia mali dávkovať a chodiť za živými ľuďmi. Začali by svet vnímať inak.

Zdroj foto: Radovan Stoklasa

< Předchozí		Další >