Jakub Pokorný: Básne píšem, keď ma kopne múza. Nezaujíma ma povrchnosť, chcem ísť do hĺbky

Jakub Pokorný je básník a spisovatel, u kterého se poezie zrodila přirozeně, protože touha vyjádřit pocity ho tahala odnepaměti. Vždy obdivoval hru se slovenským jazykem a kvalitní písňové texty. V roce 2013 mu vyšla debutová sbírka Stačí vedieť málo, následovala kniha Záblesk, která získala podporu z Fondu na podporu umění, a další sbírka Potopa. Už za pár dní spatří světlo světa čtvrtá básnická sbírka K žitiu.

Pojďme se nejprve bavit o vaší nové básnické sbírce s názvem K žitiu. Je to už vaše čtvrtá kniha, tak čím se liší od těch předchozích? Co od ní mají čtenáři čekat?

Píšem básne vtedy, keď ma takzvane kopne múza, čiže nepíšem na jednu tému a väčšinou nie na vyžiadanie, hoci v poslednej dobe sú v obľube na sociálnych sieťach tzv. básnické výzvy na danú tému – napríklad na prichádzajúcu jeseň. Avšak aj v tomto prípade si čakám na istú iskru – ktorá mi povie o čom má báseň byť. Vyhýbam sa povrchnosti a väčšinou idem do hĺbky.

Ale aby som sa vrátil k otázke. Predchádzajúca zbierka bola podobne pestrá, no lemovala ju veľmi nepozitívna téma a väčšina básní sa utápala v okruhu smutných tém, výstižne uviazaných v názve Potopa. Tá najnovšia báseň sa tomuto obmedzeniu snaží vyhnúť a práve preto som zvolil výstižný názov K žitiu – tešiť sa zo života, aj keď často nie je podľa nažich predstáv.

Říkáte, že básnickou sbírku spojují témata jako je láska, pocity, ale také ochrana přírody a hluboký vztah ke krajině. Co je vám z toho nejbližší? Nebo se vám píše nejlépe?

Ako básnik vnímam svet v celkovom spektre – hoci by som najradšej odpovedal, že mi je najlepšie v lese a to je to, o čo mi najviac ide, asi by som klamal. Vnímam celú podstatu ľudstva, žitia, bytia – to ako sa k sebe správame navzájom, ako si nevážime vlastné “Ja” a to celkovo komplexne nadväzuje. Keď si niekto po návšteve z lesa nezoberie odpadky a nechá ich tam. Alebo ak niekto plytvá vodou, alebo ak sa doma k manželkes právam neprimerane – všetko do seba zapadá a tvorí akési JEDNO.

A jak blízko tedy máte k přírodě? Co vás na ní fascinuje a láká?

K prírode mám blízko, ale som pohodlný. (smích) Takže v porovnaní s kamarátmi, ktorí sú schopný ísť tzv. pod širák do lesa som mestskejší typ. Mám rád teplo domova, svetlo z lampy, tak aby som mohol čítať v rozumnom svetle. Ale prírodu milujem, chodím sa do nej prejsť, teraz som pár dní po dovolenke, ktorú som strávil v poľských Tatrách. Príroda ma fascinuje v tom, že sme to vlastne aj my, a práve ľudia si ju nevážia, alebo aspoň nie tak, ako by mali. U nás na Slovensku sa z nej robí často doslova “šalát”. Mala by sa viac chrániť.

Měl jste tyto motivy promyšlené dopředu nebo to spíše vyplynulo z tvorby? Jak básně vznikaly?

Poéziu píšem neplánovane, vznikajú z toho vtipné momenty, ako, že sa môže stať, že sa všetko okolo musí zastaviť a prispôsobiť mne – a teda, ideálne nikto nemôže po mne nič chcieť počas písania básne. Následne ju však v pokoji upravujem a s veršami sa zvyknem hrať. Myslím si, že väčšinu motívou mám dlhodobo v takej rotácii, ale v posledných rokoch sa k tomu výrazne pridávajú témy okolo duševného zdravia. Napríklad o tom, že si máme vážiť život aj vtedy, keď bolí, a neutekať do temnoty.

Sbírka obsahuje celkem 54 básní, tak jak probíhal jejich výběr? Bylo to jednoduché nebo spíše složité?

Niektoré som vyradil, niektoré upravil, ale tentokrát sa podarilo väčšinu zachovať. V minulosti bol väčší “odpad”. Keď som začínal, tak mám napríklad súbor z desiatkami textov, ktoré sa nikde nezverejnil a zrejme sa tak ani nestane. Je krásne vidieť, že sa u mňa nestáva štandartom, že by som písal len jednej téme, ale tak prirozdene ich mením – či už sú to spoločenské problémy, vzťahy, erotika, alebo príroda. Nemám rád, keby som desať básni za sebou mal len o tom ako som sklamaný v láske, alebo, že mám niekoho rád. Nemôžem sa už z princípu považovať za romantického básnika, hoci aj také básne sa u mňa môžu, dúfam, nájsť.

Součástí knihy jsou podle vás nádherné a inspirativní ilustrace Miroslavy Moravčíkové. Jak jste na ni narazil a jak probíhala vaše spolupráce?

Je to kamarátka a básne do zbierky vznikli spontánne, lebo svojho času, približne tri roky som publikoval básne na sociálnych sieťach a Mirka mi dynamicky zvládala niektoré básne ilustrovať, tak aby viac zaujali čitatela. Po čase som však zistil, že to je veľmi náročné, a navyše to neprináša potrebnú pridanú hodnotu. Na rozdiel od knihy je internet prirýchly a ilustráciu si tam príliš báseň nepýta. Na takom Instagrame najviac fičia asi hovorené básne, najlepšie s autentickým prejavom autora.

Dával jste jí nějaké zadání nebo se spoléhal na její ztvárnění? A objevila se v tomto směru i nějaká kresba, která vás například překvapila?

Rád by som povedal, že som ilustrátorku šetril, ale sama by povedala, že som ju vytrápil. Práve tým, že som nedal zadanie a nechal to na jej umení, ako to pojme. Nadväzoval som pocitovo na predchádzajúce skúsenosti s inou ilustrátorkou – ktorej to tak vyhovovalo. S pokojom môžem tvrdiť, že väčšina kresieb sa mi páčilo, ale niektoré, menšina prerábala Xkrát. Našťastie ju to, pevne verím, napĺňalo. Mám rád slobodný autorský proces a neviem si predstaviť, keby mi niekto diktoval ako mám napísať báseň – preto nediktujem zadania ani ilustrátorom.

Ke sbírce běžela kampaň na platformě Donio. Jak ji zpětně hodnotíte? Stálo to za to a bylo s tím hodně práce?

Musím povedať, že to bolo extrémne vyčerpávajúce a išiel som až na dreň, pomohla mi v tom, že som získal isté zázemie čitateľov a citelne rozbehol Instagram. Bola teda výsostne na mieste a to nielen z finančného dôvodu. Keďže odovzdávam vyše 40 básnických zbierok podporovateľom, ktorých bolo celkovo 77, plus som dal vyrobiť záložky na mieru, a hradenie poštovného, či vyrobiť animované videoklipy k básňam – nedá sa povedať, že kampaň bola len za účelom finančného zabezpečenia, vo veľkej miere išlo o to, aby som sa dostal do povedomia a to sa myslím podarilo.

Ale autorský proces je postupný, a vyvíja sa neustále, takže uvidím čo prinesie budúcnosť. Už teraz mám pomerne veľkú zásobu básní na ďalšiu knihu.

Povězte nám, jak to aktuálně vypadá s vydáním knihy? Kdy a kde si ji budou moci zájemci koupit?

Vydanie bude cez zabehnuté vydavateľstvo DAXE s.r.o., knižka bude dostupná v celej sieti – Martinus, Panta Rhei, ale aj celkovo aj v českých e-shopoch. Presný termín dátum vydania mam stanovený na 1. 10. 2026, vlastne knižka už čaká len na tlačiareň… Všetko ostatné je už dohodnuté a zabezpečené, dokonca má aj rodné číslo a teda ISBN. (úsměv)

Uvedl jste, že se věnujete i próze, ale zatím hledáte vydavatelství. Prozraďte nám, jaký rukopis máte připraven? O čem je?

Ďakujem za otázku. Teším sa jej – skutočne! Pretože, práve ako autor som odjakživa túžil byť autorom príbehov. Len som si dostatočne neveril a v minulosti som cúvol – buď kvôli malým skúsenostiam, alebo preto, že som nebol vypísaný, či preto, že to vyžaduje oproti recenziam a poézii ozajstný zápal a vyhradiť tomu všetko.

Rukopis, ktorému hľadám vydavateľa je psychologický triler Svetlana – o nádeji, o dedičnej traume. V anotácií, ktorú posielam vydavateľstvám je podrobnejšie opísaná zápletka, nateraz pre čitateľov prezradím, že Svetlana je osemročné dievčatko, ktoré treba nájsť a zachrániť pred zlom, ale je to zlo skutočné, alebo je práve na ceste do bezpečia? Na prvý pohľad nie je jasné, čo je vlastne pravda.

A můžete nás nechat nahlédnout pod pokličku takového shánění vydavatelství? Je to v uvozovkách jen o poslání hotového textu nebo také o vyjednáváních a podobně?

No zháňanie vydavateľstva je boj a treba si v prvom rade uvedomiť, že ide o biznis, a teda o to, aby knihu ľudia kupovali. Svetlana sa snaží byť takým žánrom, ktorý sa kupuje. Písal som ju avšak preto, lebo je to mne najbližší žáner, sám také čítam asi najviac a aj preto, že som danú tému chcel spracovať od roku 2018.

Momentálne mám rozpísaný ďalší rukopis – ktorý sa viac preklápa do detektívneho trileru, ale psychologický aspekt zostáva zachovaný, dokonca si dovolím tvrdiť, že o čosi viac…

Mimochodom, ešte by som upozornil na fantasy triler, alebo ak chcete Urban fantasy v kombinácií s krimi. Nesie názov Stopa a Krv a ide o “remake” už vydanej novely, na ktorej som sa v minulosti popálil, vychádzam zo skúseností a pevne verím, že bude vidieť, že som sa dostatočne poučil a “dozrel”.

Prečo to spomínam? No najmä preto, že to bol ten dôvod, prečo som sa od prózy odklonil. V minulosti som nevedel o žiadnych BETA čitateľoch, ktorých som v aktuálnej tvorbe využil nadostač. Myslím, si že touto vetou sa môžem vrátiť k otázke o vydaveteľoch, lebo hľadám také, čo má dôkladnú a dôslednú redakciu, a dbá na korekcie, pevne verím, že sa mi také vydavateľstvo nájsť podarí, ak nie… uvídíme, ale po doterajších vyjadreniach viem, že môj rukopis napr. jedno najväčšie vydavateľstvo na Slovensku označilo za dobré. Vraj viem poetický a kvalitne narábať s jazykom. Ako čitateľ a recenzent si myslim, že najdôležitejší je príbeh a uveriteľné postavy, ak sa to nepodarí, tak môžu byť slová aj zo zlata a nikto si knihu nekúpi.

Ještě mi řekněte, jak to vy sám máte s kulturou a čtením? Sledujete tvorbu ostatních básníků nebo raději saháte po beletrii?

To je vtipné, lebo až tak som básnikom nikdy neplánoval byť a ani nie som nejaký zapálený čitateľ básní. Milujem texty piesní, Kryla, Nohavicu, Cohena, Klusa, Mullera… Ale posledný rok som objavil mimioriadne silné básňové texty od súčasnej komunity v Čechách a na Slovensku – teším sa, že som si výrazne rozšíril obzory.

Čitam však predovšetkým beletriu – Nesba, Folleta, Thilleza… Ale v poslednom čase veľmi málo vzhľadom na vyťaženosť s vlastnou tvorbou. Od roku 2013 som externe recenzoval knihy pre Knižnú Revue, slovenský časopis o knihách. Tak som nabral mnoho skúseností a poriadne si spravil riadny prierez aj tvorbou lokálnych autorov. Teším sa, že sa to v poslednom desaťročný výrazne zlepšilo, napriek náročnej situácii, číta málo ľudí a ešte menej si kupuje knihy – bestseller sa predá, ale ostatní autori sa tak moc “sláve” netešia.

Povězte nám na závěr, co by bylo vaším snem? Čeho byste v rámci psaní a kultury chtěl dosáhnout?

Sen bol už vydať knihu, lenže sny sú v tom zradné, že sa posúvajú. Mojím snom je byť šťastný – a viem, že som šťastný vtedy, keď tvorím a vtedy, keď mám spätnú väzbu a nadšeného čitateľa, och to je super!

Mám reálne predstavy, neviem si predstaviť, že by som sa dokázal živiť písaním, ale ak by sa to podarilo, nebránil by som sa. V poézii sa to nedá, ale od minulého roka pracujem na treťom rukopise beletrie, takže zatiaľ mám dosť nadšenia, pevne dúfam, že nevyhasne…

Děkuji za rozhovor!

Aj ja veľmi pekne ďakujem! (úsměv)

Anotácia knihy K žitiu

Ilustrovaná básnická zbierka Jakuba Pokorného K žitiu je citlivou výpoveďou človeka vo svete, ktorý býva často nelogický, nesúrodý a povrchný. Ponorme sa do ľubozvučných veršov – mnohé z nich by fungovali v populárnejšej forme ako textové piesne – sú zámerne rytmické a nabité energiou. Báseň vie byť tiež zrozumiteľná – poézia žije vtedy, ak sa číta a najmä – rozumie sa jej. Autor prirodzene nadväzuje na predošlú tvorbu a venuje sa hĺbavým témam – prírode, pocitom, láske – a v neposlednom rade psychickej nepohode a vyrovnávaní sa s rozličnými životnými situáciami. Vo veršoch hľadá cestu k ľudskosti a vzájomnému rešpektu – všetky texty vedú k jednému bodu – aby sme ŽILI vedome a spokojne na našej spoločnej planéte menom Zem.

Více informací: https://jakubpokorny.sk/