Sviatok všetkých svätých je spomienkou na našich blízkych a známych. V žiare sviečok si pripomíname, kým boli a čo všetko sme s nimi trávili. Je to len chvíľka, ale akoby opäť ožili v našich pamätiach a srdciach, ktoré často nevedia prijať, že už nie sú medzi nami. Čím je spomienka čerstvejšia, tým je to pre nás bolestivejšie. Často krát sa stane, že sa prichytíme aj pri tom, že nám vyhŕkne slzička a skotúľa sa nám po líci. Mali sme ho radi, ale už nie je viac medzi nami. To, že sme tu pri jeho hrobe, je našou útechou a chceme si zachovať to, kým bol, a zároveň mu tým prejaviť úctu, a to ako si ho nesmierne vážime.

Nevieme vrátiť čas, a preto by sme mali mať na pamäti, aby sme k svojim blízkym a známym, na ktorých nám záleží, boli ohľaduplní a láskaví, lebo nikdy nevieme, kedy ich môžeme stratiť. Mali by sme si vedieť odpúšťať a prejavovať náklonnosť, či povedať slová, ktoré máme na srdci, lebo nevieme, ako dlho budeme na tomto svete. Ak si to neuvedomíme pokiaľ sme s nimi, mohlo by nás mrzieť, že sme s ními netrávili viac času alebo nepovedali, čo sme chceli. Nič nie je také dôležité a všetko môže počkať, len nie čas, ktorý strávime s tými, ktorých máme radi.

Pred naši predkami, kresťanmi, pohania praktizovali staroveké tradície, pretože podľa ich predstáv sa duše mŕtvych zúčastňujú na dôležitých udalostiach rodiny, preto si ich pripomínali rôznymi rituálmi a obradmi. Z novšej histórie vieme, že hodnostári východnej cirkvi ustanovili tento sviatok na 1. novembra už v 4. storočí. Na Slovensku ho však slávime od roku 1994.