Kultura21.cz

V Lobkowiczskom paláci Pražského hradu uviedli 7. júna usporiadatelia Festivalu barokových umení novodobú premiéru talianskej opery Hypermestra od Johana Adolfa Hasseho, ktorá sa prvýkrát hrala v roku 1744 pri príležitosti svadby sestry Márie Terézie Márie Anny.

Dej pochádza z gréckych čias a má Odyseovskú zápletku. Hovorí o kráľovi Danaosovi, ktorý je vydesený veštbou, ktorá hovorí o jeho strate trónu a života rukou jedného zo synov svojho brata kráľa Aigypa. Potajomky prikáže zavraždiť svojej dcére manžela Lynkea hneď o svadobnej noci, ale ani všetka otcovská autorita ju neprinúti k takémuto neľudskému činu. Hypermestra sa nachádzala medzi dvomi mlynskými kolesami. Nechcela zraniť svojho milého, okrem toho bála sa jeho hnevu a reakcie, keby sa dozvedel, čo jej otec dal za úlohu a nepovedala mu ani slovo. Na druhej strane si uvedomovala, čo sa stane ak neposlúchne otca. Princezná bola smutná, zúfala a nevedela nájsť z tejto zamotanej situácie cestu von, a tak svojho milého odmietala. To sťažovalo chápanie mladého princa, ktorý bol v neistote a uvažoval nad neverou svojej milej.

V hlavnej postave sa predstavila Jana Dvořáková ako princezná Hypermestra, rolu jej milého Lynkeusa si zahrala Veronika Mráčková Fučíkova a kráľa Danaosa stvárnil Ivo Michl. Premiéra je nielen pre divákov zaujímavým zážitkom, ale najmä pre hercov, ktorý sa zamýšľajú nad prevedením svojej úlohy, nad citmi a gestami tej ktorej postavy. „Každá premiéra je významná. Snažíme sa dať do toho maximum. S úlohou žijeme nejakú dobu. S touto sme sa stotožňovali približne pol roka. Človek sa s tým vžíva, aby nešlo o automatické konanie, ale aby sa v nich odrážali skutočné emócie, ako v Hypermestre,“ uviedla Jana Dvořáková. Celý príbeh má určité čaro, preto Janu ako Hypermestru, zaujala nielen hudba ale aj pútavý príbeh lásky, ktorý ponúka veľa zaujímavostí. Podobne sa k tomu stavia aj Veronika Mráčková Fučíková, ktorá väčšinou stvárňuje mužské role. „Významnejšia rola je to pre mňa v tom, že mi spevácky sedí polohou. Nie je nízka ani vysoká, je to parte napísané akurát pre mňa. Okrem toho sa mi páči charakter postavy. Nie je to padúch ani strachopud, ide a muža, ktorý si stojí za svojím, nebojí sa, miluje Hypermestru, ktorej môže odhaliť svoje city. Je to dobrák od kosti.“ Presný opak si radšej zahrá Ivo Michl. Má radšej záporné postavy ako pozitívne. Ako povedal, pri dobých sa nedá veľa vymyslieť, dobrák zostane dobrákom, zatiaľ čo pri negatívnych, sa dá použiť väčšia predstavivosť. „Je to určite zaujímavejšie. V súčasnosti sa uvádzajú k novému životu staré hry. Najdôležitejšie je, aby sme si spomenuli na všetky repliky, nestratili niť, a aby postava, ktorú hráme bola charakteristická, a boli správne vnímané pocity a vyjadrené gestá. Čo sa týka stotožnenie od kráľa mám ďaleko, ale obdivujem jeho sebavedomie v zlobe. Istým spôsobom je to pre mňa je to určitým spôsobom arteterapia.“

Návštevníkov už pri vstupe očarila baroková sála paláca, ktorá prispela k väčšej predstavivosti a preniesla ich do Athénskych čias. Vo fantázii divákov sa odohrával príbeh veľkej lásky, ktorý nakoniec premohol, žiaľ, zlobu hrozby a všetky nástrahy svojou oddanosťou. Emócie poukazujúce na bôľ smútok a zraniteľnosť boli ukážkou precízneho umenia od starých antických čias, ktoré zachytili a presvedčivo zahrali aj účinkujúci Či to bolo ich namaľovaním, barokovými kostýmami alebo samotnými gestami, či emóciami zvýšili v divákoch predstavivosť. Tá ich preniesla do starého Dionýzovho divadla, kde svoje hry uvádzali Sofokles či Aristofanes. Svojím umením hudby sa o to pričinili aj inštrumentalisti pod vedením Ondreja Macka. Ak uviedol dirigent Macka výber opery bol jednoznačný. „Zaujímal nás autor Johan Hasse, ktorý od mlada žil nejaký čas v Taliansku v Benátkach a hral po svete na kráľovských dvoroch, potom hral v Drážďanoch. V tej dobe patril medzi jednu z najvýznamnejších postáv talianskej opery. Nie je náhoda, že bol taký slávny, pretože spolu s Vivaldym a Handlom sú populárni. Keďže sa ale Hasse v súčasnosti toľko nehrá, považujeme to za nespravodlivé, a preto sme sa pre neho rozhodli. To je ten dôvod uzavrel dirigent Ondrej Macka.

Hra bude tento rok reprízovaná ešte trikrát počas septembrového Festivalu barokových umení. Ak ste si ju nestihli vychutnať, nebuďte smutní a príďte si ju pozrieť v zámku Českého Krumlova, kde sú pôvodné kulisy.