Kultura21.cz

V Bratislavskom krematóriu sa 14. augusta prišli rozlúčiť s vedúcim katedry docentom Ivanom Dubničkom, nielen rodinní príslušníci, kolegovia, známi, ale aj študenti. Vedúci katedry politológie a európskych štúdií v Nitre bol filozofom, politológom, kulturológom, publicistom, členom redakčných rád viacerých odborných a vedeckých periodík, šéfredaktor periodika Civitas, ktorý po únavnom boji podľahol ťažkej chorobe vo veku päťdesiattri rokov.

V politologickom priestore sa zaoberal environmentálnou krízou, jej genézou, ktorú skúmal antropologickými metódami a jej dopadmi na kultúru a geopolitiku. Kulturologicky sa orientoval na politické osobnosti novších slovenských dejín, vystúpil na viac ako päťdesiatich domácich a zahraničných vedeckých konferenciách, pravidelne hosťoval na viacerých slovenských a českých univerzitách.

V rámci svojho pôsobenia sa v očiach ľudí zapísal ako človeka, ktorý ma pre každého pochopenie, povzbudivé slová. Nikdy sa nevzdával a už svojim študentom vštepoval myšlienku, že o prírodu sa treba starať, aby nedošlo ku globálnej katastrofe. Jeho prednáškové miestnosti boli vždy plné. Rozprával s ľahkosťou, s dôvtipom a s profesionálnym prístupom. Vždy splnil čo sľúbil, a bolo možné sa na neho spoľahnúť. No nielen ako profesor, vedúci katedre, či organizátor bol výnimočný človek, ale aj ako nadšenec pre prírodu, či ako turista dokazoval svoju vášeň všade navôkol. Tento profesor za pomoci svojich kolegov založil na katedre aj galériu. Pre jej založiť sa rozhodol, lebo mu bolo ľúto pustých bielych stien a využil ich na galériu a jej výchovný účel. „Nie všetci študenti vedia, kto boli daní myslitelia. Profesor Michal Otčenáš navrhoval, aby k nim bolo napísané ešte viac a splnilo to tak svoj cieľ,“ podotkol v súčasnosti už zosnulý vedúci katedry.

Profesor, reportáže a ľudská bytosť
(Komentár z mojich skúseností zo vzájomnej spolupráce)

Ak mám povedať niekoľko slov z vlastných skúseností k tomuto výnimočnému človeku, tak musím zdôrazniť, že to bol človek, ktoré sa len ťažko hľadá. Na takého treba mať naozaj šťastie. Vyjadrila by som to citátom od Tomáša Janovica: "Človek - to znie hrdo! Ale nie z každých úst.“ Bol človekom par excellence, takého, ktorého na každom kroku nestretnete. Mal pochopenie pre každého, a keď práve nemal čas, tak sa vedel galantne ospravedlniť, ale nikdy na daného človeka nezabudol. S úsmevom a láskou pristupoval ku všetkým povinnostiam a na svet sa pozeral z optimistického pohľadu. Počas prednášok sa snažil študentom, čo najlepšie vysvetliť zadané učivo. Zo zložitých vecí spravil jednoduché, ktoré im s dôvtipom servíroval ako na tanieri. Každý kto ho poznal, vedel že premeškať jeho hodinu, je zmeškať unikátnu prednášku, ktorá sa viac nezopakuje. Každý sa na jeho prednášky tešil, lebo vedel, že jeho hodiny nie sú strojené, sú úprimné apodané z vlastných skúseností.

Niekoľko spomienkových názorov z kolokvií, ktoré sa uskutočnili na domácej nitrianskej akademickej pôde.
(archív autorky a menšie úpravy)

Vedúci katedry Ivan Dubnička bol organizátorom a garantom viacerých konferencií a kolokvií na akademickej pôde v Nitre. Všetky boli tematicky zamerané a niektoré boli aj s medzinárodnou účasťou. V rámci medzinárodného kolokvia „Európa dvadsať rokov po zmene“ sa zaoberal nielen politickej, ale aj kulturologickej stránke. „Na Slovensku a vo svete je obdobie demonizácie.“ Pre objasnenie. „Myslel som väčšinu negatív, negatívnych prívlastkov, ktoré vyvolávajú strach. Ako príklad uvediem islam. Na Slovensku je chápaný ako niečo zlé, oproti dobru kresťanstva, ktoré tu prevláda. Týka sa to aj ľavice verzus pravica, koalícia verzus pravica. Ani jeden ani druhý termín nie sú v poriadku podľa skutočnosti. Chýba tu objektívny pohľad. Študenti, absolventi fakulty by mali prichádzať s objektívnym názorom. Každé náboženstvo, kultúra sa vyvíjala za určitých okolností, ktoré boli determinované environmentálne, historicky, ekonomicky, nábožensky.“ Svoje teoretické vedomosti si potvrdil aj rôznymi skúsenosťami, či už na Slovenku alebo v zahraničí. Niekoľko poznatkov získal aj na spoločnej ceste po Arménku a Gruzínsku spolu s docentom Svetozárom Krnom, na ktorej strávili dvadsať päť dní. Stretol sa tu aj s termínom hostiteľský terorizmus. „Tam som to videl v praxi. Prídete medzi pastierov, a oni vás s „násilím“, donútia s nimi jesť, vyspať sa. Kompletne sa o vás postarajú. Odmietnutie sa považuje za niečo neslušné. Zaujímavé je, že profesor Jaroslav Čukan mal skúsenosti o pohostinstve v islamskom prostredí a my sme boli v kresťanskom,“ uviedol vedúci katedry politológie. Z tejto skúsenosti vydedukoval, že to nemusí byť závislé od náboženstva, ale môže byť podmienené vonkajšími tlakmi. V inom kolokviu sa vyjadril k súčasnej problematike komunálnej politiky u nás a vo svete. Tematika komunálnej oblasti je podľa neho stále aktuálna a v budúcnosti aj zostane. Veľká politika sa odvíja od regiónov. Podľa jeho slov regióny vždy budú dôležité aj pre samotných politikov vyššej politiky, pretože politická základňa sa zaoberá všetkými problémami, ktoré sú sa týkajú práve regiónov. Okrem regiónov kolokvium poukazovalo aj na spoločné a rozdielne názory v územnej samospráve na Slovensku aj vo svete. Ako uviedol Ivan Dubnička: „Naše kolokviá väčšinou vychádzajú z domácej politiky. Zaoberajú sa politickou, hospodárskou situáciou v strednej Európe. Vieme, však že v rámci globalizovania tam musí byť pocit prepojenia lokálneho a sveta okolo nás.“ Ide o slovenské pomery regionálnej politiky, ktoré sú previazané a aj na územno-samosprávnom pôsobení prepojene aj so zahraničnou politikou. Ako dodal: „“Nemôžeme v poslednej obci na Slovensku“ ignorovať to ,čo sa deje vo svete, pretože vždy sa to priamo dotýka aj obyvateľov, ktorí sú tam.“
Súčasná situácia v politickom dianí prešla aj cez rozpočet politikom v rámci územnej samosprávy. Budúce voľby budú dbať podľa Ivana Dubničku na regionálnu politiku. „Predpokladám že v danom štádiu, keď viem, že je hospodárska kríza a znižuje sa zamestnanosť predvolebná rétorika bude veľmi ústretová smerom k regiónom. Jeden z hlavných motívov predvolebnej rétoriky sú rôzne výhody, ktoré im budú poskytovať.“

Spomienky na rozhovor s doc. Ivanom Dubničkom k vývoju spoločnosti a jeho prognostika
(archív autorky a menšie úpravy)

Aké sú Vaše predpoklady vývoja spoločnosti v nasledujúcich rokoch?
Čo sa týka ďalšieho smerovania vo vývoji spoločnosti nie som príliš optimistický, skôr naopak. Ak odmyslíme environmentálne nebezpečenstvá a vyčerpávanie prírodných zdrojov, najmä ropy stále hrozí nebezpečenstvo nášho "odľudšťovania". Stávame sa povrchnými, všetko chceme dosiahnuť rýchlo, prestávame si vážiť poctivú prácu. K úspechu sa derieme bez škrupúľ, nehľadíme na okolie, spoločenské ani prírodné. Nevieme, ešte kam speje svet po strate bipolarity. Eufória, že 21. storočie bude storočím humanistickým zanikla v prachu zrútených "dvojičiek" 11. septembra v roku 2001, čiže tesne na prahu tretieho milénia... Nechcem byť skeptický a už vôbec nie apokalyptický, ale stále platí, že deti sa rodili aj v koncentračných táboroch. Ľudský rod má neuveriteľnú silu a túžbu žiť v akýchkoľvek podmienkach.

Aké problémy prinesie budúcnosť?
Podľa môjho názoru hlavným problémom ľudstva bude vyčerpanie fosílnych palív. Súčasná civilizácia je mladá. Jej začiatky siahajú sotva na koniec 19. storočia, odkedy sa začína využívať ropa. Za posledných sto rokov, práve vďaka rope sa svet radikálne zmenil. Ropa je uložená slnečná energia, ktorú nebolo potrebné vyrobiť. Je to akoby na nás robili miliardy otrokov bez nároku na stravu a mzdu. Áno, viem, že jestvujú rôzne alternatívy za ropu, ale je rozdiel vyrobiť (dopestovať) tony a tony ropy a vyrobiť v praxi adekvátnu tekutinu do stolitrového sudu. Mnoho autorov je presvedčených, že naša civilizácia sa nedokáže revitalizovať po vyčerpaní fosílnych palív.

Aký je Váš pohľad na novodobé otrokárstvo, konzumný terorizmus?
Kapitalistický ekonomický systém sa dostal do nečakanej situácie. Po páde bipolárneho sveta sa už nemusí toľko sústrediť na ideologický boj, nemusí súťažiť o lepšie sociálne prostredie. Môže sa naplno venovať svojej podstate, ktorou je produkcia nadprodukcie, jej konzumovanie a zisk, ktorý je konečným cieľom tohto procesu. To však môže spôsobiť jeho degeneráciu. Každý systém, ktorý nemá opozíciu je odsúdený k degenerácii. Myslím, že spomínané otrokárstvo a konzumný terorizmus sú prvými znakmi tejto degenerácie.