Kultura nejen 21. století | Kultura21.cz

Prečítajte si rozhovor s Martinom Korčokom z Múzea holokaustu.

Od kedy vediete múzeum?

S múzeom som spätý už od jeho počiatkov v roku 2009. Nastúpil som v októbri 2015, ešte pred oficiálnym otvorením, a postupne sa ku mne pridávali ďalší kolegovia – ekonómka, správca budov a odborní pracovníci. Múzeum patrí pod Slovenské národné múzeum – Múzeum židovskej kultúry, kde som v tom období pracoval ako zástupca riaditeľa a mal som na starosti obdobie holokaustu. Predtým ako vzniklo múzeum holokaustu, robil sa výskum. Osobne som sa špecializoval na historický výskum a výskum s preživšími holokaustu.

Čo Vás motivovalo venovať sa práve tejto problematike?

Pôvodne som sa chcel venovať niečomu inému, ale v rámci mojich vysokoškolských štúdií ma poprosila jedna z mojich profesoriek, či by som nevypracoval ročníkovú prácu o tejto téme. Písal sa rok 1998 - 1999 a keďže som ju mal rád, rozhodol som sa, že ju poteším a téme sa budem venovať. Dá sa povedať, že v prvom ročníku na vysokej škole sa ukázalo moje celoživotné smerovanie. Bolo to prirodzené a aj keď som mal rôzne ponuky počas svojho profesionálneho pôsobenia všetky som odmietol. Toto je to, čomu sa chcem venovať a je to práca, ktorá ma napĺňa.

Prečo sa múzeum otvorilo práve na tomto mieste?

Na tomto mieste sa zriadilo, pretože budovy, v ktorých sa múzeum aktuálne nachádza boli v období druhej svetovej vojny od roku 1941 až 1944 koncentračným strediskom Židov a v rokoch 1944 až 1945 jediným koncentračným táborom na území Slovenska.

Je to celkom paradox, že sa múzeum nachádza práve vedľa 91. ženijného pluku.

Nepovedal by som, že paradox. Tieto budovy boli zriadené pred obdobím druhej svetovej vojny a mali slúžiť aj pre československú armádu. Následne boli z armády vyňaté, aby mohli slúžiť smutnejším dejinám a po roku 1945 sa opäť vrátili pod armádu. Tak to bolo až do roku 2009. Z mnohých pohľadov je to pozitívna vec, pretože s veľkou pravdepodobnosťou, keby tieto priestory nepatrili pod armádu, už by tu nemuseli byť.

Prečo v takom merítku?

Je to jediný zachovalý priestor na zhromažďovanie Židov od doby druhej svetovej vojny na území Slovenska, ktorý fungoval ako koncentračné stredisko a neskôr koncentračný tábor. Sú ešte ďalšie väčšie miesta od Serede ako napríklad Nováky, ale tie sú kompletne zbúrané. Čo sa týka priestorov, ktoré boli súčasťou bývalého tábora vo Vyhniach v súčasnosti sú z nich kúpeľné budovy a nie sú zachované tak ako Sereď. Ďalej ide o miesta kadiaľ prechádzali transporty a kde sa sústreďovali Židia ako napríklad v Bratislave alebo v Žiline. Sereď bola prirodzená voľba a po skončení povinnej vojenskej služby viaceré priestory medzi nimi aj budovy súčasné múzea holokaustu boli vyhlásené za nadbytočné a ponúknuté ministerstvu kultúry.

Čo všetko sa v rámci múzea nachádza?

Stála expozičná časť pozostáva zo štyroch budov. V prvej je všeobecná história a hovorí o tragédii Slovenských Židov od roku 1938, o protižidovskom zákonodarstve a následne o Slovenskom národnom povstaní. Druhá sa venuje všetkým táborom na území Slovenska aj tým, ktoré Slovensko po prvej Viedenskej arbitráži v roku 1938 odstúpilo Maďarsku. Okrem toho tam návštevníci nájdu aj miesta masových hrobov z obdobia druhej svetovej vojny. Sú tu hroby nielen Židov, ale všetkých, ktorí boli zavraždení na území Slovenska v období Slovenského národného povstania. Tretia budova je venovaná táboru v Seredi a štvrtá je zameraná na väčšie tábory, kde bolo zavraždených najviac Židov pochádzajúcich z územia Slovenska. Jej posledná časť je venovaná Spravodlivým medzi národmi zo Slovenska. Ide o ľudí, ktorí Židom pomáhali v období druhej svetovej vojny, a ktorí vďaka nim dokázali prežiť. Za toto ľudské gesto dostali najvyššie izraelské štátne ocenenie, ktoré dostane Nežid za záchranu Žida a nazýva sa Spravodliví medzi národmi.

Spomínali ste stálu expozíciu, konajú sa tu aj iné expozície?

Sú tu aj dočasné výstavy. Tie sa obmieňajú. Máme ich raz za polroka a otvárame ich pri príležitosti významného dátumu, aby sme si pripomínali tragické dejinné udalosti. V ročnom kalendári si pripomíname podujatia 27. január Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu, 25. marec pietnu spomienku na prvý transport Židov z územia Slovenska, ktorý smeroval do koncentračného a neskôr vyhladzovacieho táborového komplexu Auschwitz. Mnoho ľudí nevie, že prvý židovský transport, ktorý dorazil do Auschvitzu, boli mladé židovské dievčatá zo Slovenska vo veku od 16 rokov. Transport vyprevadili 25. marca v roku 1942 zo stanice v Poprade. Potom tu máme 2. august Medzinárodný deň pamiatky genocídy Rómov podobne ako 27. január medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu. Na Slovensku je pamätným dňom Deň obetí holokaustu a rasového násilia 9. september, lebo 9. septembra v roku 1941 bolo schválené vládou Nariadenie o právnom postavení Židov. Tento rok si budeme pripomínať 85. výročie.

Aké máte plány do budúcnosti?

Plány do budúcnosti máme veľké. V rámci areálu múzea onedlho začneme s výstavbou centrálneho pamätníka obetiam holokaustu. Už sme v štádiu finalizovania zmluvy so zahraničným investorom. Múzeum holokaustu v Seredi nie je len múzeom, ale aj vzdelávacím strediskom a za ten čas našej existencie desiatich rokov sme sa vypracovali na najväčšie vzdelávacie stredisko ľudských práv na území Slovenska so zameraním na antisemitizmus, rasizmus a xenofóbiu. Nevzdelávame len študentov a pedagógov ale aj vojakov, policajtov, zamestnancov štátnej správy a samosprávy. Ročne k nám prichádza na vzdelávanie približne 15 tisíc ľudí. Realizujeme aj výjazdové prednášky na odľahlejších miestach, hlavne v Prešovskom a Košickom kraji. Navštevujeme aj žiakov z menšinových škôl a sociálne slabších rodín, ktorí by sa k nám inak pravdepodobne nedostali. Venujeme sa aj vzdelávaniu rómskej komunity.

Aká je návštevnosť múzea?

Návštevnosť múzea je v posledných rokoch po pandemickom období približne 25 tisíc ľudí, ktorí prichádzajú navštíviť expozície múzea. Okrem nich máme približne 15 tisíc záujemcov ktorí sem prichádzajú za vzdelávaním. Trošku to rozdeľujem, pretože nie každý, kto navštívi múzeum, ide aj na vzdelávanie a naopak nie každý kto prichádza na vzdelávanie má toľko času, aby navštívil aj múzeum.

Chodievajú sem aj vysokoškolské exkurzie?

Chodievajú aj vysokoškolské, ale keď hovoríme o žiakoch a študentoch tak väčšinu tvoria žiaci ôsmeho a deviateho ročníka základných škôl a potom študenti stredných škôl a gymnázií. S vysokoškolskými skupinami je to komplikovanejšie. Samotní profesori, ktorí s nimi prichádzajú sú často sklamaní, aký počet študentov nakoniec prichádza. Tento trend však neplatí len pri návšteve múzea holokaustu. Inak je to napríklad s kadetmi Akadémie ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štefánika, ktorí k nám každoročne prichádzajú vo väčšom počte. Za čas pôsobenia nášho múzea, prešlo našimi bránami asi 200 tisíc návštevníkov.

Vie sa o možnosti návštevy a vzdelávania v rámci múzea?

Máme zoznam všetkých základných a stredných škôl z ministerstva školstva a všetkým školám na území Slovenska posielame naše programy dvakrát do roka. Vždy na začiatku školského roka a po polročných prázdninách, pri VŠ na začiatku zimného a letného semestra. Každá škola na Slovensku dostane našu ponuku minimálne dvakrát.

Galéria:

Zdroj foto: Lenka Meravá