Kultura nejen 21. století | Kultura21.cz

Stanislava Habšudová sa narodila v Ilave a po svojich štúdiách a životných skúsenostiach sa rozhodla skombinovať fotografiu, maľbu a kováčske zručnosti a prácu so sklom jednotný celok. Každá jedna z týchto oblastí znamená pre ňu veľmi veľa, utvára jej osobnosť, podpísala sa na jej vývoji a ovplyvňuje ju aj do budúcna. Z nich čerpá, z nich vychádza, sú pre ňu alfou a omegou, sú jej životnou súčasťou.  To čo je v jej tvorbe, to je aj v nej samej.  Je ich tvorcom a zároveň ich výtvorom, ktoré ju tvoria. Stáva sa ich súčasťou, ich odrazom.

Mohli by ste charakterizovať Vašu rôznorodú tvorbu a za aké obdobie ste obrazy vytvorili?
Moja tvorba spočíva skôr v abstrakcii, ale aj tá abstrakcia je trošku hĺbavejšia. Vychádzam z reality a potom to farbou kompozične pretvorím do abstraktnejšej formy. Každý kto sa zadíva do tých obrazov, si v nich môže nájsť to svoje. V mojich obrazoch  je duša. Keby mali ústa tak o mne vypovedajú, pretože ich maľujem  vtedy, keď niečo prežívam, cítim. Podľa toho sú aj kompozície a farby. Maľovaniu sa venujem síce od útleho detstva, ale týmto štýlom som začala tvoriť až na vysokej škole.

Predstavte svoje obrazy v rámci vernisáže, čo všetko tu návštevníci môžu nájsť?
Vernisáž začína obrazmi od diplomovej práce.  Z nej sú to tri obrazy z kolekcie šiestich obrazov a následne sú tu obrazy až po súčasnosť. Dnes je to desať rokov, keď som ukončila štúdium na vysokej škole pedagogickej v Nitre, a preto sa vernisáž nesie pod názvom premeny. Obsahuje obdobie od mojej diplomovej práce až kam som postúpila dnes.

Ako dlho vám trvá pokiaľ vytvoríte obraz?
Je to individuálne. Záleží na tom, ako sa cítim vo vnútri, po psychickej stránke.  Ak sa cítim dobre a mám chuť, tak je to počas týždňa namaľované. Nesnažím sa rozmýšľať kompozične, farebne,  ale citov. To čo je vo mne, to vložím aj do toho obrazu. Niektoré práce tvorím aj rok. Podobne to bolo aj s mojou diplomovou prácou na tému Krajina ako je štruktúra. Išlo o pretváranie, o jednotlivé veci. Na obraz som kládla jednu vrstvu za druhou. Keď jedna vyschla, musela počkať,  niekedy som si dala oddych a znova som sa k nej vrátila neskôr a podobné premaľovala. Tieto posledné obrazy sú však  tvorené jedným dychom. Ide o zážitky z ciest, fotografií. V nich môžete vidieť formu šperkov, ktorou som sa inšpirovala od svojich študentov z odboru zlatníctva a strieborníctva.

Kompozícia farieb, čo by ste chceli, aby si návštevníci všímali na obrazoch?
Nemusí v nich človek vidieť niečo konkrétne. Robí mi  radosť, keď sa mu obraz páči taký, aký je. Môže to byť čisto len farebnosť. Nemusí tam nič nájsť.  Stretla som sa na vernisáži v Čadci s ohlasmi, že nevedeli čo je to za obraz, ale páčil sa im kompozične alebo farebne, ako som kládla farby, ako je to namaľované.

Maľujete olejovou technikou alebo akrylom?
Len akrylom. Skúšala som aj olejom, ale tie štruktúry vrstvenia, ktoré sa snažím vniesť do  obrazov, sa nedali olejom. Skôr som využila akryl . Viac sa mi páči a  nemusím tak dlho čakať, okrem toho ním dokážem spraviť vrstvenie oveľa rýchlejšie.

Máte aj svoje najobľúbenejšie dielo?
Sú to moje posledné dva obrazy.

Prečo? Čím sú typické?
Priznám sa, že teraz rok pôsobím na súkromnej výške v Novej Dubnici, a tým že som učiteľka  snažím sa energiu a to všetko, čo som sa naučila, dať deťom. A v tomto čase vznikli tie dva spomínané posledné obrazy. Boli vytvorené v rámci jedného až dvoch mesiacov. Predtým som si dala trištvrte ročnú prestávku, pretože som mala pocit, že maľujem dookola isté. Po nej  opäť prišiel obraz, farby a znova som sa inšpirovala šperkmi ako som si pozerala fotografie študentov...

Chystáte po tejto výstave ďalšie zmeny, ak áno, aké budú?
Mám za sebou zatiaľ len dve autorské výstavy . Toto  je druhá. Úprimne neviem, nesnažím sa. Neviem čo bude zajtra , ale z každého dňa sa teším. Toto je bodka pred prázdninami a uvidím. Chystám sa na dovolenku, kde chcem fotografovať a z tých fotografií a zážitkov by som rada čerpala.

Aké sú Vaše plány do budúcnosti, budete naďalej pokračovať vo všetkých oblastiach (maľba, fotografia, maľba na sklo, kováčske umenie?
Trošku ma chytila aj fotografia. Z fotografií čerpám a vnášam to do obrazov. Ide istým spôsobom o prepojenie fotografie a maľby. Okrem toho na strednej škole som skončila maľbu na sklo. Moju druhú radosť mi robí kováčske umenie, ku ktorému som pričuchla počas môjho päť ročného pôsobenia v Kremnici.  Priučila som sa mu od svojho kolegu, ktorého som navštevovala v dielni. Vznikli v nej  dve tepané  misy z medi a mosadze.

Pre také krehké dievča, nie je to náročné a ťažké?
Pre mňa ani nie. Potrebovala som si niekde vybiť energiu. Som rada že som chytila veľké kladivo do rúk  a  „mlátila“ do toho kovu. Každá misa.. Sú to moje srdcovka, preto ich ani nepredám. K tomu sa už len ťažko vrátim ,  ale je to pamiatka.

Máte aj krédo alebo myšlienku, ktorou sa riadite?
Ani nie, ale som vďačná, že každé ráno vstanem, som zdravá, živá. Napĺňa ma, keď chytím štetec, namiešam farby a nanesiem ich na plátno. Asi z toho je moje potešenie, niť myšlienok a príbehu, o tom hovorí aj vernisáž. V každom obraze som niečo zanechala, nejakú výpoveď a  určité príbehy.

Kde sa vo vás vzala umelecká duša, máte talent po rodičoch?
Ocko ma k tomu viedol. Tiež kreslil a maľoval a mamina ma podporovala po psychickej stránke...

Keby ste si mali znovu  vybrať predpokladám, že by ste nemenili.
Asi nie, lebo v tomto som sa našla. Nikdy som si nepomyslela, keď som nastúpila na vysokú školu študovať, že zo mňa niekedy bude učiteľka. Deti sú pre mňa inšpiráciou, oporou. Zažila som malé deti, kde som s nimi musela robiť aktivity ako s trojročnými, či už kresliť alebo maľovať a keď ich bavilo a povedali vám , že sa im to páči a majú vás radi, to bola pre mňa najväčšia odmena. S väčšími sme vyhrávali súťaže. To je pre mňa obrovská satisfakcia, spätná väzba, že sa deti tešia na moje hodiny.