Kultura21.cz

V marci, ktorý je mesiacom kníh, som si pre vás pripravila rozhovor s mladou slovenskou poetičkou a prozaičkou Dianou Mašlejovou. S touto mladou dámou plnou elánu som sa stretla ešte v decembri minulého roku po vydaní jej novej knihy poviedok Maják. Diana je nádejnou spisovateľkou, tak ako jej priateľ textár a spevák Róbert Pospiš. To čo ich oboch spája je zachytenie doby, v ktorej žijeme a zachovanie jej obrazu pre ďalšie generácie. Tí, čo dávajú prednosť poviedkam zo skutočného prostredia pred románmi pre ženy a vnímajú situáciu okolo seba, radi siahnu po knihe Maják. Nie je to jednoduchá kniha, treba sa v nej naučiť čítať medzi riadkami. Bližšie ju predstaví autorka Diana Mašlejová.  

Je vaša druhá kniha Maják pokračovaním prvej knihy?  
Prvá kniha bola o Vetre. Vydala som ju v roku 2009. Bola to zbierka poviedok, tak ako je aj kniha Maják. Kategorizujem svoje texty ako poviedky, ale mnohí skôr kritici ich považujú za lyrizované fragmenty. A nadväznosť? Neviem presne. Možno sa zmenil môj pohľad na svet, na veci, na ľudí, na vzťahy, a tak sa zmenil aj charakter. Môžem len povedať, že nová knihasa od starej odlišuje svojou metaforickosťou. Hrám sa v nej so slovami a baví ma uchopiť moment, popis, čo najpresnejšie, všetko pomocou metafory.  

Na čo sa v knihách zameriavate? Sú pre deti, dospelých? Aké rozpätie ste do nich chcela vložiť?  
Obe knihy sú určené dospelým. Prvá kniha je jazykovo jednoduchšia. V tej dobe ma viac priťahovalo znázornenie myšlienky. Je jednoduchšia, bez zbytočných slov. Podobne to robil Hemingway. To boli moje vyjadrovacie prostriedky, môj jazyk, v súčasnosti sa viac hrám. Čo sa týka tematickosti, je to všetko. Neviem kategorizovať, píšem vzťahoch, prírode, ročnom období. Veľkú časť mojich tém tvorí život v meste. Žijem v meste, pohybujem sa v ňom, som dosť kaviarenský typ. Pozorujem ľudí, a ak ma niečo, osloví tak to chcem zachytiť. Na konkrétnu tému som sa neviazala ani v prvej ani v druhej knihe, ale šírkou zachytenia tém sú veľmi podobné.  

Čerpáte zo života, čo vidíte a ako funguje. Čo chcete povedať svojou knihou, na čo chcete upozorniť?  
Nie som sebavedomý autor, ktorý by si dal za cieľ vynášať posolstvo na svetlo sveta, skôr by som to nekategorizovala. Snažím sa byť čistá, úprimná. Chcem sa na svet pozerať úprimne a verím, že to zachytia aj moji čitatelia.  Môžem len dúfať, že kniha je schopná sa presadiť v literárnom svete a zaujať čitateľov. Mojím osobným, vnútorným cieľom je podať obraz doby mojimi očami.

autorkou fotografie je Anna Gekrepten

Ako dlho ste knihu tvorili?  
Sú to fragmenty, poviedky. Niektoré sú na pomedzí poézie - nerýmovanej. Nevznikli tak, že by som si jedného dňa sadla za stôl a povedala si, teraz budem pol roka písať poviedky. Vznikali priebežne popri mojej inej literárnej práci. Väčšina z nich vzniká v kaviarňach. Mám tému alebo ju nosím v hlave, sadnem si za stôl a píšem. Potom sa hrám s poviedkou. Veľa vyraďujem, prepisujem a snažím sa prácne zachytiť pocit alebo témy, ktoré nosím v hlave a pretransformovať ich do textu, či poviedky.  

Do každej kaviarne nosievate papier, pero alebo zápisník? Ako tvoríte?
Témy a obrazy môžete mať dávno v hlave, aj príbehy, ale keď prídete domov môže sa stať, že zmiznú.  To sa niekedy aj stane, že zmiznú. Preto sa snažím mať papier a pero vždy pri sebe. Blok mám aj teraz so sebou v kaviarni, ale pero sa momentálne v mojej kabelke nenachádza. Asi to bude tým, že mám po vydaní knihy a potrebujem si vyvetrať hlavu. Inak ich mám vždy. Sadnem si do kaviarne. Niekedy rýchlo. Stalo sa mi v električke, že som vytiahla blok a začala som písať. Mala som pocit, že to môže odletieť. Zapíšem si to čo najskôr a potom sa s tým hrám. Píšem klasickou konzervatívnou formou, nie na počítači, ale pero a papier.  

Ako je to s prerazením na trhu. Si mladá autorka, ako to vidíte?  
Neviem povedať, či som prerazila na trhu a neviem, čo sa pod tým myslí. Aj keď sa pohybujem na literárnej pôde ako redaktorka, neviem, kde sú hranice prerazenia. Môžeme si povedať o množstve čitateľov, kvalite. V umení je to ťažko. Mnohí hovoria, že knihu môže vydať každý. Nemyslím si to. Pokiaľ sa človek zameriava na menej mainstreamový žáner. Keby som písala romány pre ženy a išlo by mi to, bolo by to super. Nemám ale takúto ambíciu. Myslím si, že písanie nie je také ľahké. Trh je malý a čitateľov je tiež málo. Vidieť je to na poézií, ktorá je okrajovým žánrom, čo je škoda.  

V knihe som si všimla, že máte štýl spájať prózu s poéziou, nechystáte nový žáner?
Je to môj prirodzený štýl. Nikdy som si nedala mantinel. Za to som veľmi vďačná. Som rada, že nesledujem presný cieľ, či formu. Je to môj štýl, ktorý sa vytvoril. Je to niečo, čo mám v sebe, sedí mi a najlepšie sa ním vyjadrujem. Všímam si to. Môže byť na rozhraní poézie a prózy, ale to už ide pomimo mňa.  

Niektoré poviedky sú príbehové iné úvahové, či skôr len analyzované. Niektoré majú koniec, iné sú otvorené. Niekde sú to len intímnosti, ktoré zapíšeš.
Keď som chcela vydať novú knihu Maják, uvažovala som, či ju rozdelím na dve časti. Ústrednou poviedkou je Maják, ktorá je rozdelená na dve časti. Na jednej strane je slovná časť, kde je Maják chápaný ako komín, ktorý zo začiatku vidím ako maják a po prebudení do reality zistím, že je to iba komín. Rozmýšľala som, že knihu rozdelím na Maják a Komín. Maják by obsahoval slovné poviedky, kde sú zachytené situácie alebo pocity, obrazy, zatiaľ čo príbehové by boli v časti Komín. Nevedela som, či by to čitateľa neunavilo, poprípade či by nemali radi iba jednu časť. Nechala som to v celku. Môj literárny prejav sa rozdeľuje nanové a klasické poviedky.  

Prečo názov Maják?  
Maják odkazuje na komín na Čulenovej ulici v Bratislave, ktorý bol najvyšším v meste, ktorý stál pri Továrenskej ulici. Z okna môjho bytu som videla akoby jeho druhú vyššiu polovicu. Sadla som i na gauč a pozorovala som komín. Mala som pocit, ako by za mnou bolo more. Rada som sa na naň sústreďovala. Pri jeho búraní ma mrzelo, že mi zmizol z dohľadu. Uvedomila som si, že naša spoločnosť sa často sústreďuje na nezachovávanie hodnotného, to staré majú za nefunkčné.  

V textoch vnímam, že píšeš to čo cítiš, ale v niektorých textoch je potrebné čítať aj medzi riadkami. Nie všetci čitatelia tomu rozumejú, lebo nepoznajú z čoho ste vychádzala, i keď vy viete o čom píšete.  
Uvedomujem si tento fakt, ale mojím cieľom nie dať presný návod.

Zdroj foto: facebooková stránka Diany Mašlejové
https://www.facebook.com/profile.php?id=1411865649 

  

    

    
1
    
2
    
3
    
4
    
5
  

  ( 0 hlasů )