Kultura nejen 21. století | Kultura21.cz

Nedávno jsem recenzovala úžasný dojemný román Jabloňové lásky, který u nás letos vydala Metafora v překladu Lubicy Hricoviniové. Proto jsem hned nakladatelství požádala o kontakt na autorku Zuzanu Širokou, abych s ní mohla udělat rozhovor nejen o této knize a o tom, jak vznikala, ale také o životě, snech, plánech do budoucna i dalších románech, které na Slovensku vydala. Pevně doufám, že také její další knihy se u nás brzy dočkají českých překladů a vydání.

Co bylo impulsem k napsání Jabloňových lásek?

Táto kniha a jej postavy vo mne žili už veľmi dlho. Ich príbehy len čakali, kým dozriem do štádia, keď im budem vedieť dať hlas a tvar. Vyrastala som v gemerskej dedine Rochovce, kde sa celý príbeh odohráva. Zrúcanina starej papierne tam stojí dodnes – jej strechu dnes tvoria buky a hraby, ktoré sa usídlili v niekdajších výrobných priestoroch, a hniezdia v nej sovy.

V starých dedinských kronikách možno nájsť postavy podobné Tereze a Kláre... A jabloňový sad z knihy je v skutočnosti sadom môjho detstva. Náš starý otec Ladislav bol hobby pomológ a záhradník – zhováral sa so svojimi jabloňami, poznal ich po mene aj podľa vlastností. Ako deti sme mu boli stále za pätami, podávali sme mu tégliky so štepárskym voskom a náradie, lozili sme podľa jeho inštrukcií na stromy a oberali jablká, čerešne a hrušky.
K večerníčku nám starí rodičia servírovali jabĺčka: „Dnes si dáme idaredy, rubíny ešte čakajú na pár dní slniečka...“

Jaký je váš vztah k ženství, mateřství, rodičovství, jaký máte sama vztah se svou maminkou a babičkou? Máte silné kořeny? Co váš vztah k přírodě a bylinkám... tradicím, historii...

Som žena: matka, dcéra, sestra, neter a vnučka zaujímavých žien.

S niektorými ženskými príbuznými – s mojou sestrou, dcérou, ale aj s tetou Ľubou – mám veľmi silné prepojenie. S inými nie, ako to už v rodinách býva. Niekedy si silné putá vytváram aj so ženami, ktoré nie sú mojou rodinou – s kolegyňami, priateľkami či čitateľkami. Myslím, že ľudia naladení na rovnakú frekvenciu sa raz stretnú a je to, akoby k sebe patrili odjakživa. Nemusia byť spolu vždy a navždy, no v správnom momente, v správnej etape života ich tie stretnutia posunú ďalej. Už sa mi to niekoľko ráz stalo a je to fascinujúce.

Rovnaké hlboké prepojenie cítim aj s prírodou. Som často vonku, mám svoje stromy, miesta, kam sa vraciam, keď potrebujem ticho a silu.

Odkud vlastně pocházíte a jak se vám tam žije, pokud jste zůstala ve svém rodišti? Zmiňujete v knize oblast Gemeru...

Na Gemeri som strávila detstvo a stále tam mám rodinu – môj brat s rodinou žije v rodnej dedine, máme sa radi, rozumieme si a navštevujeme sa. Moja sestra žije v Bratislave, je mi veľkou oporou, vídame sa často, raz u jednej, raz u druhej. Žila som aj v iných mestách a precestovala kus sveta, no už viac než dvadsať rokov žijem v Nemecku, v Čiernom lese.

Práve tam sa čiastočne odohrávajú niektoré príbehy mojich kníh – vždy paralelne s dejovými líniami na Slovensku.

Co vaše další knihy? Kdy jste napsala a vydala úplně první a bylo to snadné, nebo si musela počkat v šuplíku? Kdy jste vlastně začala psát a co vás na psaní lákalo?

Písala som stále. Už ako škôlkarka som vedela, že raz napíšem knihu. Predstavovala som si, že na detských knižkách, ktorých sme mali doma neúrekom, bude moje meno. Vydávala som rodinné časopisy, písala básne a poviedky, súrodencom a sesterniciam som rozprávala rozprávky a vymýšľala scenáre k divadelným predstaveniam – doma v záhrade aj v škole.

Nikdy som nepochybovala, že budem spisovateľkou – len som do tej roly musela dozrieť. A predtým, než som sa pustila do písania, som potrebovala prečítať tisíce kníh.

Moja prvá kniha Šťastie na mňa spadlo z neba vyšla vo vydavateľstve Ikar v roku 2013. Vo všetkých mojich knihách vystupujú silné a múdre ženy – také, ktoré svoju silu a múdrosť objavia v krízových situáciách.

Co ráda čtete, jaké máte ráda autory, inspiruje vás někdo v tvorbě?

Niekedy som čítala úplne všetko, čo mi prišlo pod ruku, dnes si však knihy starostlivo vyberám. Mám rada Isabelu Allendeovú, Johna Irvinga, nemeckú spisovateľku Ninu George, Alenu Mornštajnovú, Nino Haratišvili, ale aj nemeckú autorku s českými koreňmi Jarku Kubsovú či Richarda Powersa.

Dobrá literatúra je všade a dobrých spisovateliek a spisovateľov je našťastie veľa – každý z nich vo mne určite zanechal podvedomé stopy, ktoré sa možno objavujú aj v mojich vlastných textoch.

Máte čas na nějaké další koníčky a záliby? Co je vám blízké?

Mám rada ticho, les, dlhé prechádzky, knihy a prácu v záhrade. Rada varím, zaujímam sa o zdravú výživu, meditujem, bicyklujem, zbieram bylinky, suším ich a miešam si vlastné čaje. Milujem jazz a klasickú hudbu, vôňu múzeí a momenty, keď sa s deťmi a kocúrom usadíme na gauči a len tak sa rozprávame alebo pozeráme filmy.
Spolu s deťmi radi cestujeme a chodíme na výlety. S dcérou zdieľame rovnaké záujmy – literatúru, výstavy, históriu, hudbu a feminizmus. So synom si užívame pohybové aktivity, ale napríklad aj pragmatické práce v záhrade a analýzy akciových trhov.

Co vaše civilní zaměstnání, píšete jen ve svém volném čase? Chtěla byste se naplno věnovat psaní a živit se jako spisovatelka, jak se říká na plný úvazek?

Viem si predstaviť seba v klišé obraze klasickej spisovateľky – dom so záhradou, mačky, kvety a písací stroj na terase, výzor ako Margaret Atwoodová. Možno raz...

Zatiaľ si zarábam na živobytie ako marketingová manažérka – píšem texty optimalizované pre internetové prehliadače a sociálne médiá v nemčine. Možno keby som sa venovala len písaniu románov, mojim textom by chýbal dotyk s realitou a autentickosť, takže zatiaľ je všetko, ako má byť.

Jaké máte sny, plány do budoucna? Týkají se hlavně psaní nebo i něčeho jiného?

Moje budúce sny a želania patria predovšetkým mojim deťom: želám im spokojný, dlhý a naplnený život v zdraví a dostatku. Nech sa im už nikdy nič zlé nestane, nech žijú v mierovom svete, v zdravom prostredí a v zdravých vzťahoch. Zaslúžia si to. Sebe a vlastne všetkým ľuďom na svete prajem to isté.

A áno… možno aj ten naplnený život samotárskej, trochu zvláštnej autorky svetových bestsellerov, ktorá žije z písania a stále má svojim čitateľkám čo povedať.

ZUZANA ŠIROKÁ (1979, Rožňava) doteraz napísala sedem kníh, ale prečítala ich tisíce. Číta, kedy môže – dennú tlač aj spoločenské romány či inšpirujúce biografie vizionárskych, múdrych a silných žien z rodného Gemera i zo sveta – presne takých, akými sú postavy z jej románov. Neštandardné témy a zložité osudy vyvažuje neopakovateľným poetickým štýlom, ktorý ocenili čitatelia náročných umeleckých textov. Vo vydavateľstve IKAR jej vyšli úspešné novely Šťastie na mňa spadlo z neba (2013), Tiene bieleho orgovánu (2014) a Polámané krídla (2015.) Románmi Jabloňové lásky (2017), Černicové dievčatá (2019) a Vzdušné čiary (2022) sa zaradila medzi najobľúbenejšie slovenské spisovateľky. V knižke o Pilotovi Jonatánovi a bobuľových vílach (Vydavateľstvo Maxim, 2021) učí deti prístupnou formou spoznávať liečivú silu prírody. Pri zemi ju držia dve dospievajúce deti, čierny kocúr, záhrada pri dome a nedotknutá príroda, krídla jej prepožičiavajú aj tiché úlety do sveta umenia, poézie a duchovna.

Zdroj CV: Martinus SK
Foto: archiv Zuzany Široké